Juraj Petrovič

„Zkurvysyn!... Čo sa tu do pekla deje!? Ľudia v NASA a všetci, čo počúvali komunikáciu s Apollom 10, zostali v šoku. Nikdy predtým (a ani nikdy potom) nezazneli z úst amerického astronauta počas misie takéto slová. Kto ich povedal, kedy a prečo, je okrem iného obsahom tohto článku...

George Mueller, šéf pilotovaných letov NASA naliehal, aby už Apollo 10 pristálo na Mesiaci. Načo posielať celé Apollo až 12 km nad povrch a nenechať ho pristáť? Christopher C. Craft a mnohí ďalší boli proti.

Prvým a zásadným dôvodom bolo to, že LM-4, určený pre let Apolla 10 bol príliš ťažký na pristávanie (a hlavne štartovanie) na Mesiaci. Grumman síce dodržal hmotnostné limity pre nosnosť Saturnu V, pre pristávanie na Mesiaci potreboval ale lunárny modul ešte jednu redukčnú diétu. Tento program, nazvaný Super Lightweight Improvement Programme (voľne preložiteľný ako program pre dosiahnutie „superľahkého" LM) sa aplikoval až pri LM-5, ktorý bol aj podľa pôvodných plánov určený pre prvé pristátie človeka na Mesiaci.

Ďalším dôvodom bola nepravidelnosť gravitačného poľa Mesiaca. Mesiac je relatívne malé teleso s nízkou gravitáciou (1/6 pozemskej) a jeho vnútro je značne nerovnomerné. Dalo by sa prirovnať k zle rozmiešanej krupičnej kaši. Hrudky v tejto kaši majú niekoľkokrát vyššiu hustotu, ako okolitá hmota a preto majú aj podstatne väčšiu príťažlivosť. Američania nazvali tieto útvary pod povrchom Mesiaca Mascon, čo je skratka pre Mass concentration (koncentrácia hmoty). Maskony spôsobujú, že telesá, obiehajúce okolo Mesiaca nemajú ideálne obežné dráhy a prelet priamo nad niektorým z nich ich môže výrazne ovplyvňovať. Drobné zmeny obežnej dráhy zaznamenali špecialisti na trajektórie už pri lete Apolla 8, ale údajov bolo príliš málo na to, aby sa z nich dali vyvodiť nejaké závery. Špecialisti potrebovali ešte aspoň jeden let, aby získali istotu, že prípadné deformácie obežnej dráhy veliteľského modulu neovplyvnia jeho schopnosť stretnúť sa s LM pri jeho návrate z povrchu Mesiaca.

Rovnako dôležitým dôvodom bola všeobecná potreba precvičiťovládanie letu dvoch samostatne letiacich lodí kontrolórmi MOC (Mission Operations Control) v Houstone na mesačnú vzdialenosť. Treba si uvedomiť, že rádiový signál letí z Mesiaca na Zem a späť viac ako dve sekundy a obe lode okrem toho na vyše 40 minút pri každom oblete strácajú za Mesiacom spojenie so Zemou. Všetky postupy a plány museli byť tomuto rytmu prispôsobené a kontrolóri si tiež museli zvyknúť, že to, čo počujú a vidia na svojich monitoroch je už vyše sekundy minulosťoua ich pokynom trvá rovnaký čas, kým sa k astronautom dostanú. Môže sa zdať, že dve alebo tri sekundy nemôžu hrať takú rolu, ale simulované riadenie letu ukázalo, že sa môžu vyskytnúť situácie, kedy si túto skutočnosť musia rovnako uvedomiť astronauti, ako aj ich v Houstone sediaci kolegovia.

Pôvodný plán letu predpokladal, že CSM Charlie Brown a LM Snoopy len zopakujú postupy, ktoré pri predošlom lete realizovalo Apollo 9. Teda oddelenie lodí, vzdialenie sa na niekoľko kilometrov, odhodenie pristávacieho stupňa LM a spätný let k CSM. Tu ale C.C.Kraft od začiatku navrhoval, aby sa program letu rozšíril.

Plánovači misie trvali na tom, že zostupový motor LM by mal podstúpiť skutočný test a pomôcť LM zostúpiť do výšky, kde bolo možné overiť aj funkciu pristávacieho radaru. Navyše sa trajektória stanovila tak, aby astronauti mohli z blízka pozorovať a fotografovať plánované miesta pristátia pre Apollo 11. Z výšky, ktorá by im ponúkla oveľa viac detailov, ako komukoľvek (vrátane automatov) predtým.

Plánované miesta pristátia, Apollo 10 skúmalo body 1, 2 a 3

Aby sme pochopili, o čo tu vlastne išlo, povedzme si všeobecne, ako vyzeral štandardný priebeh pristátia na Mesiaci.

Pre pristávanie na Mesiaci boli absolútne nevyhnutné dve súčasti LM. Prvou bol prvý regulovateľný raketový motor na svete, zostupový motor LEM, ktorého výkon sa dal regulovať v rozsahu 10 - 100% výkonu. Druhou bol počítač lunárneho modulu, ktorý bol vďaka kúzelníkom z MIT schopný pristáť s LM aj plne automaticky. Bez pomoci počítač a by bol LM tak ťažko pilotovateľný, že by sa pristátie pravdepodobne nepodarilo. Udržiaval LM v správnej polohe, reguloval ťah motora automaticky tak, aby bola dodržaná zostupová dráha, ktorá bola vlastne dlhým pádom na mesačný povrch. V momente, keď rýchlosť LM klesla pod orbitálnu rýchlosť, musel motor vyrovnávať gravitáciu Mesiaca do tej miery, aby bol zostup plynulý a jeho rýchlosť mierna.

LM-4 (Snoopy) počas montáže na Saturn V

Parkovacia dráha lodí pri odpojení bola vo výške 110 km nad povrchom. Po odpojení LM urobil veliteľ obrat o 90° a následne rotoval modulom pozdĺž zvislej osi tak, aby pilot CM mohol skontrolovať všetky štyri pristávacie nohy. Nasledoval kontrola všetkých systémov a známe "GO-NO GO" hlásenie letových kontrolórov riaditeľovi letu. Následne sa CSM zážihom SPS vzdialil od LM na vzdialenosť približne 200 km. Nad odvrátenou stranou Mesiaca sa uskutočnil prvý zážih zostupového motora LM, ktorý spôsobil, že najnižší bod jeho dráhy nad privrátenou stranou klesol do výšky 12 - 14 km nad povrchom.

Po ďalšej kontrole systémov bol vo výške 12 km povolený opätovný zážih zostupového motora, ktorý od tohto okamihu horel až do pristátia. Tejto fáze sa hovorilo „Powered descend", teda riadený zostup a trvala len približne 12 minút. Ak by do tohto času astronauti nestihli pristáť, museli by odhodiť zostupový stupeň LM, zapáliť odletový motor v návratovej časti a vrátiť sa na obežnú dráhu, kde by ich potom našiel kolega v CSM.

V prvej fáze letel LM tryskou motora dopredu a s priezormi nasmerovanými k povrchu, aby mohli astronauti podľa určitých znakov na povrchu skontrolovať, že sú na správnej zostupovej dráhe. Po asi 4,5 minútach sa LM otočil o 180°, priezormi nahor, aby mohol pristávací radar skontrolovať výšku od povrchu a astronauti ju mohli porovnať s tým, čo vypočítal počítač.

Približne 2 200 metrov nad povrchom začínala konečná fáza zostupu. LM sa otočil tryskou motora smerom dolu a astronauti mali prvú možnosť vidieť pred sebou budúce miesto pristátia. K tomu bola určená mriežka na priezore veliteľa, podľa ktorej (na základe údajov z počítača) videl, kam LM smeruje. Tu sa začínala aj skutočná pilotážna práca veliteľa, do tejto doby riadil zostup plne automaticky počítač. Ak sa veliteľovi nepozdávalo miesto, na ktoré počítač smeroval, mohol ho vcelku jednoducho zmeniť naklonením svojho ovládač a v štyroch smeroch (doprava - doľava - dopredu - dozadu). Dôvodom bolo najmä to, že počítač síce mohol letieť po perfektnej trajektórii, tá ale mohla končiť priamo v nejakom kráteri, alebo poli plnom veľkých skál. Ďalšia možnosť meniť smer letu a miesto pristátia spočívala v možnosti nakloniť celý LM niektorým smerom, pričom sa astronauti vyhýbali letu dozadu, naslepo, najmä v konečnej fáze pristátia, aby neskončili v kráteri, ktorý „za chrbtom" nemali možnosť vidieť. Počítač aj naďalej riadil výkon motora, aby bol zostup hladký.

Posledných 200 metrov bolo považovaných za najrizikovejšiu časť pristátia, najmä preto, že pri akejkoľvek poruche na zostupovom motore by návratový motor nedokázal zabrzdiť pád LM a vrátiť ho späť na obežnú dráhu, rýchlosť smerom dolu by bola príliš vysoká a LM by sa zrútil na povrch. Bola to časť pristátia, ktorú astronauti volali dead man curve (krivka mŕtveho muža), tu už nemali inú možnosť, len pristáť, alebo havarovať.

Najneskôr vo výške 100 metrov nad povrchom bolo potrebné takmer zastaviť dopredný pohyb LM a začať zostup priamo dolu na povrch, pretože prach, zvírený zostupovým motorom vo väčšej či menšej miere sťažoval výhľad a vizuálnu orientáciu v priestore. Posledné metre pristátia tak astronauti pristávali ako lietadlá v hmle, čisto podľa prístrojov. Počítač naďalej riadil výkon motora, veliteľ mal ale možnosť nastavovať rýchlosť zostupu malou páčkou preklápanou dopredu, alebo dozadu. Každým preklopením sa menila rýchlosť zostupu o +/-0,3 m/s. Prvou časťou LM, ktorá sa dotkla povrchu bola jedna zo štyroch sond, dlhých 1 meter, ktoré trčali z tanierov pristávacích nôh. Dotyk spôsobil rozsvietenie modrej kontrolky CONTACT na paneli LM. Veliteľ vypol ihneď zostupový motor a LM dosadol voľným pádom z výšky jedného metra na povrch.

Ako ste si možno všimli, všetku pilotáž s LM vykonával veliteľ. Čo ale robil po celý čas muž s titulom „pilot LM"? Jeho titul bol vlastne nedorozumením (pôvodný titul bol engineer-pilot, teda pilot-inžinier), jeho úlohou bolo starať sa o všetko okolo v LM, o radar, počítač, spojenie a ostatné systémy LM tak, aby sa veliteľ mohol sústrediť na pristávanie. V záverečnej fáze letu informoval veliteľa o štyroch najdôležitejších hodnotách: doprednej rýchlosti, rýchlosti zostupu, výške nad povrchom a množstve zvyšného paliva. Pri kontakte s povrchom mal za úlohu ho hlásiť a hneď po pristátí zabezpečiť, aby sa zostupový motor omylom nezapálil. Mohol by totiž zničiť svoju vlastnú trysku a jej trosky by mohli poškodiť návratovú časť LM, vrátane odletového motora. O kontaminácií okolia splodinami jeho horenia ani nehovoriac, rozšírili by sa na podstatne väčšiu plochu, ako pri štandardnom pristátí.

Vráťme sa ale k posádke Apolla 10, ktorú čakala len menšia časť tejto procedúry, a síce zostup do výšky 12 kilometrov nad povrchom.

Posádka Apolla 10, zľava Cernan, Young, Stafford

Apollo 10 na mobilnom pásovom transportéri počas cesty na rampu 39B v KSC na Floride

Do posádky boli po prvý krát menovaní traja veteráni, ktorí spolu leteli na piatich misiách programu Gemini. Veliteľ Tom Stafford bol veliteľom Gemini VI a IX, na tej istej misii letel aj Gene Cernan, John Young letel spolu s Gusom Grissomom na Gemini III a velil Gemini X.

Firing room 3 v KSC na Floride, riadenie štartu počas štartu Apolla 10 Presklené galérie vpravo v pozadí a úplne vpredu sú VIP tribúny pre hostí

18. mája 1969, za účasti belgického kráľovského páru, viceprezidenta Agnewa, ďalších hostí a stoviek tisícov divákov priamo na Floride, sa o 12:49 začala cesta troch veteránov k Mesiacu. Už prvý stupeň s nimi vibroval tak, že sa im rozostril zrak a druhý v tejto milej činnosti pokračoval (išlo o vibrácie spôsobené zrejme rezonanciou v motoroch, ktorá spôsobovala pozdĺžne vibrácie s dodatočným efektom až niekoľkých G na posádku). Astronauti mali pocit, že z nich Saturn V vytrasie dušu, keď aj tretí stupeň nebol práve najjemnejší. Počas kontroly systémov sa samozrejme jazda utíšila a posádka mala pocit, že to najhoršie má za sebou. Mýlila sa. Pri TLI zážihu sa celá loď roztriasla tak, že Stafford mal vážne obavy, či sa nerozpadne na kusy. Do Houstonu ale hlásil len mierne vibrácie a držiac v ruke ovládač pre prerušenie letu si povedal: „ak má vybuchnúť, vybuchne". A neurobil nič.

Krátko po TLI sa CSM odpojil od stupňa S-IVB, na konci ktorého sedel lunárny modul. Celý manéver Transposition and docking, mohli kontrolóri v Houstone po prvý krát sledovať v priamom prenose a vo farbe, keďže po úspechu televízie na predošlých letoch vybavila NASA Apollo 10 farebnou televíznou kamerou. Bola to aj prvá kamera, ktorá mala 7,5 palcový displej, aby astronauti videli, čo vlastne späť na Zem vysielajú.

LM Snoopy počas priameho TV-prenosu pri manévri T&D

Cestou k Mesiacu sa neudialo nič zvláštne, až na problémy s pitnou vodou. Systém pre dávkovanie pitnej vody nefungoval správne a do vody sa dostávalo značné množstvo vzduchu, ktorý mohol spôsobiť v beztiažovom stave mimoriadne nepríjemnú hnačku. Na šťastie, okrem príležitostných kŕčov, nespôsoboval astronautom vážnejšie problémy.

Na tretí deň nastal čas na inšpekciu lunárneho modulu. Po odstránení spojovacieho mechanizmu a otvorení dverí na LM sa Cernan znenazdajky ocitol v „snehovej" búrke laminátových vlákien. Zrejme sa uvoľnila izolácia v prechodovom tuneli a vlákna sa dostali cez pretlakový ventil do lunárneho modulu. Stafford vybuchol smiechom, keď nasledoval Cernana a našiel ho celého bieleho, ako keby práve šklbal perie na nejakej farme.

Keď sa podarilo vlákna odsať z lode, nasledovalo niekoľko hodín sústredenej aktivity, ktorá smerovala k prevereniu systémov Snoopyho, aby bolo možné začať so zajtrajšou generálkou pred Apollom 11.

LM bol naozaj zvláštnou loďou. Steny, na niektorých miestach tenké ako niekoľko vrstiev alobalu, sa prehýbali pod vnútorným pretlakom a prielez na povrch sa celý vydul von. Všade bolo vidieť káble a trubky, ich zakrytovanie by príliš zvyšovalo hmotnosť LM, takže kabína LM pripomínala skôr kotolňu, ako vesmírnu loď. Presne pod prechodovým tunelom bol pod krytom schovaný odletový motor návratovej časti LM, v prednej časti sa nachádzali dva štvorhranné panely plné spínačov a displejov. Uprostred, medzi dvoma miestami pre astronautov bol umiestnený počítač a nad ním sextant pre určovanie hviezd. Každý astronaut mal svoje miesto, medzi nimi bol pri podlahe prielez na terasu LM, z ktorej sa zostupovalo na povrch. Obe bočné steny kabíny boli taktiež plné spínačov, prepínačov a výstupov systému pre zabezpečenie životných podmienok.

Zvláštnym zážitkom bol aj každý prechod z CM do LM. Keďže obe lode boli spojené tak povediac hlava na hlavu, astronaut sa pri vstupe do LM zrazu ocitol hlavou dolu, akoby visel za nohy. Každému chvíľu trvalo, kým si na tento prechod zvykol.

22. mája sa astronauti zobudili bez vedomia Houstonu skôr a potichu začali pracovať podľa zoznamu úloh. Keď sa Stafford a Cernan premiestnili do lunárneho modulu, zistili, že je o 3,5 stupňa otočený oproti polohe, v ktorej by mal byť. Došlo k tomu pravdepodobne pri extrakcii LM z posledného stupňa Saturnu, kedy Young zabudol vypnúť manévrovacie trysky CSM, ktoré rotovali loďou a kontrolóri v Houstone ho neskoro upozornili. Situácia bola vážna, astronauti mali obavy, že pri odpojovaní sa odtrhnú niektoré spojovacie západky a pri návrate nebudú schopní lode pevne spojiť. Mali by ešte možnosť preliezť z LM do CSM cez otvorený priestor, bola to ale nebezpečná operácia, ktorú do dôsledkov vlastne nikto nevyskúšal (Rusty Schweickart, ktorý mal túto úlohu na Apolle 9 sa jej pre predchádzajúcu nevoľnosť musel vzdať). Nakoniec ale George Low ubezpečil astronautov aj kontrolórov letu, že pokiaľ je posun menší ako 6 stupňov, nemalo by sa nič stať. Tesne predtým, než Apollo 10 zmizlo za okrajom Mesiaca, Houston oznámil dobrú správu Staffordovi s Cernanom. Pri odpojení síce počuli hlasný zvuk, ako pri defekte pneumatiky, západky ale zostali celé.

Nasledovala obvyklá prehliadka LM pilotom veliteľského modulu Youngom. Približne v 100. hodine letu vyskúšali Stafford a Cernan po prvý krát procedúru v skratkovom jazyku kontrolórov letu prezývanú DOI (Descent Orbit Insertion - navedenie na zostupovú dráhu). Motory LM vždy štartovali až po krátkom zážihu manévrovacích motorčekov na všetkých štyroch stranách LM, aby mikrogravitácia, nimi vytvorená, usadila palivo a oxidačné činidlo v nádržiach. Zostupový motor horel na minimálnom výkone 10% po dobu 15 sekúnd, na nasledujúcich 12 sekúnd zvýšil Stafford výkon motora na 40%. Posádka nezaznamenala žiadne výkyvy v behu motora, ktoré by pripomínali skúsenosť McDivitta a Schweickarta pri prvom zážihu zostupového motora Spidera. Zrejme vtedy naozaj išlo len o prebytok nadkritického hélia (hélia v plynnom stave, ktoré vytláčalo pohonné hmoty z nádrží do motora) v jednej nádrži.

Stafford a Cernan sa následne venovali činnosti, na ktorú sa systematicky pripravovali vyše roka - pozorovaniu a fotografovaniu plánovaných miest pristátia Apolla 11. Trénovali túto činnosť veľmi dôsledne, hlavne pomocou lietadla T-38, pomocou ktorého simulovali svoju terajšiu trajektóriu. Treba si uvedomiť, že na Zemi nikto nikdy neletel v tak malej výške tak rýchlo. Keďže na Mesiaci nie je atmosféra, Stafford a Cernan znížením dráhy vymenili výšku za rýchlosť a pohybovali sa 14 kilometrov nad povrchom rýchlosťou 1000 m/s, teda takmer trojnásobnou rýchlosťou zvuku. Neskutočne tu pôsobilo aj to, že LM v tejto výške a touto rýchlosťou letel absolútne nehlučne, okolité vákuum zvuky neprenáša. Preto astronauti nepočuli pri zážihoch ani motor SPS, ani zostupový motor, vždy len cítili ich účinky a výsledky videli na displeji počítača.

Po prvej sérii snímkov pristávacích oblastí pre Apollo 11 sa Staffordovi zasekol vo fotoaparáte film a tak im nezostalo nič iné ako vizuálne pozorovať a komentovať druhý prelet priamo nad miestami, kde v júli mali pristávať Armstrong s Aldrinom.

Pristávacia oblasť 1, fotografovaná z Apolla 10

Pristávacia oblasť 2, fotografovaná z Apolla 10

Pristávacia oblasť 3, fotografovaná z Apolla 10

Stafford aj Cernan komentovali rýchlosť obehu ako pomalú. Napriek vyššie uvedenému ju porovnávali s obežnou rýchlosťou okolo Zeme. Oblet Zeme trvá pri štandardnej výške obežnej dráhy 200 km približne 90 minút. Napriek tomu, že obežná dráha okolo Mesiaca (120 km) bola nižšie, jeden oblet trval niečo viac ako dve hodiny. Bola to samozrejme výhoda, najmä pri fotografovaní, astronauti mali viac času a možnosť lepšie zaostriť na časti povrchu, ktoré mali fotografovať.

Približne po hodine a pol od odpojenia sa Stafford a Cernan pripravili na druhý zážih zostupového motora a následné odhodenie zostupovej časti LM. Zážih prebehol bez problémov, Young sa ho snažil pozorovať cez sextant v CM, ale nepodarilo sa mu to. Počas podobných operácií, kedy astronauti nemali čas stláčať tlačidlo vysielača boli ich mikrofóny prepnuté do režimu VOX, to znamená, že reagovali automaticky na hlas a vysielali na Zem všetko, čo astronauti v kabíne hovorili. Young to vítal, aspoň vedel, ako sa darí jeho kolegom v LM. Jediné, čo mu vadilo bolo to, že vždy, keď hovoril, počul svoju vlastnú ozvenu z lunárneho modulu. Bola to drobnosť, ktorú ale museli technici pred ďalším letom odstrániť.

Stafford a Cernan čakali na čas, kedy mali odhodiť zostupový stupeň LM. Stafford zrovnal LM do správnej polohy o 10 minút skôr, Cernan sa spýtal: „Si pripravený?" Zrazu nečakane vykríkol: „Zkurvysyn! ... Čo sa tu do pekla deje?!" Snoopy sa začal divoko otáčať, Cernan to neskôr prirovnal k leteckej figúre Immelman, kombinácií polovičného loopingu a obratu z hlavy na nohy. Stafford zakričal na Cernana, že sa blížia k zablokovaniu inerciálnej plošiny a že má ťahať dopredu. LM sa naďalej divoko krútil na obežnej dráhe a v slúchadlách začal hučať alarm, indikujúci, že sa plošina naozaj blíži k zablokovaniu závesov a strate orientácie. Stafford oddelil zostupový stupeň, aby znížil hmotnosť LM a uľahčil manévrovacím motorčekom ich prácu, prevzal riadenie do úplného manuálneho riadenia a postupne LM stabilizoval.

O niekoľko okamihov posádka aj kontrolóri letu pochopili, čo sa stalo. Pri tomto teste LM sa používal záložný navigačný systém, aby sa preverila jeho funkčnosť v mesačných podmienkach. Tento systém mal dva základné prevádzkové módy „udržiavanie výšky" a „automatika". V „automatickom" móde systém preberal navigáciu a stretávací radar a snažil sa pomocou neho nájsť CM, ktorý ale teraz nebol v dohľade. V snahe zastaviť malú rotáciu LM posádka nechtiac aktivovala tento prevádzkový mód a vďaka tomu sa Snoopy roztočil ako kolotoč. Celá kríza netrvala dlhšie ako 3 minúty.

LM Snoopy sa vracia k CSM Charlie Brown

Následne posádka zapálila vzostupový motor a s obavami sledovala, ako Snoopy znovu čudne rotuje okolo svojej osi. Keď zážih skončil, zistili na svoje veľké prekvapenie, že sú presne tam, kde majú byť. Z maximálnej vzdialenosti 630 kilometrov ich vzostupový motor dostal do vzdialenosti 78 kilometrov od materskej lode. Jediným problémom pri spätnom stretnutí a hlavne spojení bola malá hmotnosť návratovej časti LM, ktorá spôsobovala jej ťažšiu ovládateľnosť pomocou orientačných trysiek. Staffordovi sa ale podarilo udržať Snoopyho v kľude, Young zasunul spojovací mechanizmus do kužeľa v LM, Stafford prirazil LM k CM a 12 západiek s rachotom pevne spojilo obe lode.

Po 31 obletoch Mesiaca zapálila posádka motor SPS a bez najmenších problémov naviedla Apollo 10 (teraz už bez návratovej časti Snoopyho, ktorá zostala najprv na obežnej dráhe Mesiaca a po opätovnom automatickom zážihu vzostupového motora vytvorila nový kráter na mesačnom povrchu) na návratovú dráhu k Zemi.

26. mája 1969 preletelo Apollo 10 ako meteor rannou oblohou a pristálo v Tichom oceáne 690 od ostrova Samoa, len 6 kilometrov od čakajúcej záchrannej lode U.S.S. Princetown.

Za svitania sa CM Charlie Brown vznáša na padákoch tesne pred dosadnutím do Tichého oceánu.

Cernan si za svoj výkrik užil dosť nepríjemnú kritiku od novinárov a najmä od managerov NASA. Napriek tomu, že sa nachádzal v kritickej situácii, očakávalo sa od neho, že dokáže ovládnuť svoje emócie a hlavne vyjadrovanie tak, ako sa to očakáva od astronautov vlsatne dodnes. Napriek dočasným problémom to ale nijak neohrozilo jeho kariéru, veď nakoniec sa stal doteraz posledným človekom, ktorý stál na Mesačnom povrchu. Ale o tom až inokedy.

Tlačová konferencia Apolla 10 po skončení letu, zľava Stafford, Young a Cernan

Napriek Cernanovej epizódke išlo o mimoriadne úspešný let. Obavy z veľkého vplyvu maskonov na obežné dráhy lodí okolo Mesiaca sa nepotvrdili, pozemný personál a kontrolóri letu v Houstone dostali svoju šancu overiť si mnohé postupy v praxi a čo bolo najdôležitejšie - vedomosti o tom, ako sa lieta pri Mesiaci sa stali všeobecným majetkom všetkých zúčastnených vďaka podrobnému a niekoľkodňovému "výsluchu" astronautov.

Diskusia po skončení letu Apolla 10 (debriefing) medzi posádkami Apolla 10 a 11.
Zľava spredu Collins, Aldrin, Cernan, Stafford, Armstrong, Young

Pri ňom sa preberali všetky detaily letu a to nielen technické podrobnosti, ale najmä dojmy, pocity a skúsenosti, ktoré sa do nijakej príručky nemohli dostať. Osobné skúsenosti astronautov, ktorí sa vrátili sa pripojili k sume vedomostí a skúseností ich predchodcov a tak sa každý ďalší let mohol odvážiť o krok ďalej, mohol použiť ďalší nový postup, mohol prekročiť nové hranice.

Všetci dôležití i menej dôležití ľudia, pracujúci v programe Apollo sa po lete Apolla 10 zhodli na jednej veci: „Áno, generálka prebehla na výbornú, sme pripravení, Apollo 11 bude pristávať na Mesiaci!"

(článek byl původně napsán pro blog.sme.sk)