Juraj Petrovič

„Ako hlas volajúceho na púšti..." - takto sa začínal list Johna C. Houbolta, 41ročného inžiniera a zástupcu vedúceho divízie dynamických zaťažení Langleyho výskumného strediska, Robertovi Seamansovi, zástupcovi administrátora NASA. Houbolt už vyše roka v najrôznejších komisiách a subkomisiách márne bojoval o to, aby sa konceptu stretnutia na obežnej dráhe Mesiaca (Lunar Orbit Rendezvous - LOR) venovala aspoň taká pozornosť, ako ostatným spôsobom letu na Mesiac. Zverejňoval správy, vypracovával prezentácie, argumentoval s každým, kto ho bol ochotný počúvať a postupne získaval pre svoju myšlienku stúpencov, najmä z radov technikov a inžinierov, ktorých koncept samostatného výsadkového modulu zaujal z mnohých dôvodov. Nie tak vrcholných predstaviteľov NASA, či ostatných stredísk (Huntsville, Houston). „Vaše čísla klamú! Veď on nám klame!", nakričal na Houbolta pri jednej príležitosti Maxime Faget, šéfkonštruktér veliteľského modulu Apolla.

15.novembra 1961 sa Houbolt rozhodol, že obíde obvyklý postup, bude riskovať vyhadzov a napísal priamo Seamansovi, ktorý už niekoľkokrát vyjadril záujem o jeho myšlienky. „Chceme sa dostať na Mesiac alebo nie?" pýtal sa Houbolt Seamansa v deväťstranovom liste, kde popísal svoju anabázu cez komisie a subkomisie a kde znovu a znovu vyjadroval rozhorčenie nad tým, že iné metódy letu na Mesiac sa považujú s bohorovnou samozrejmosťou za lepšie ako LOR. „Prečo je NOVA, so svojou obrovskou veľkosťou jednoducho akceptovaná a prečo je omnoho jednoduchšia metóda, obsahujúca stretnutie na obežnej dráhe Mesiaca ostrakizovaná a zahnaná do defenzívy?" Prečo musíme svoje myslenie natlačiť do jedného predpísaného kanála? Prečo sú konkurenčné myšlienky a nápady dusené už v zárodku?

Seamans zareagoval za dva týždne. V liste Houboltovi poďakoval za jeho snahu a elán a uistil ho, že NASA bude v budúcnosti venovať rovnakú pozornosť konceptu LOR, ako ostatným metódam. Posunul list aj s 40-stranovou správou Brainerdovi Holmesovi, šéfovi Oddelenia pilotovaných letov, ktorý ho posunul ďalej svojmu podriadenému Georgovi Lowovi, šéfovi letových operácií. Low súhlasil s Houboltom, rovnako, ako šéf vývoja letových systémov lode Apollo Joe Shea.

Pôvodné tri zvažované spôsoby letu:
priamy let, stretnutie na obežnej dráhe Zeme (EOR), stretnutie na obežnej dráhe Mesiaca (LOR)

Porovnanie pristávajúcej lode pri priamom lete (alebo EOR) a LOR

Low a Shea začali pracovať na podrobnom preskúmaní metódy LOR a presviedčaní ostatných stredísk o práve tejto metódy na rovnocenné zaobchádzanie. Houston sa im podarilo presvedčiť relatívne ľahko, tu už Houbolt urobil veľký kus práce. Shea navrhol, aby sa zadala externá štúdia metódy stretnutia na obežnej dráhe (či už Zeme, alebo Mesiaca). Začiatkom roku 1962 bol tento kontrakt zadaný firme Chance - Vougt, ktorá sa spojila s Houboltom a dôkladne skúmala výpočty ľudí s Langleyho strediska.

Na prekvapenie mnohých sa z bielej vrany stal favorit. Prvým, kto akceptoval LOR ako najvhodnejšiu metódu bolo STG (neskôr MSC) v Houstone. Okrem iného aj Maxime Faget v roku 1962 uznal, že tento spôsob rieši mnohé, dovtedy prakticky neriešiteľné problémy.

Všetky ostatné metódy letu predpokladali, že na Mesiaci bude pristávať celá loď, teda veliteľský, servisný modul a stupeň pre pristátie a štart z Mesiaca. Vec

o hmotnosti minimálne niekoľko sto ton, vysoká 20 metrov. Nikto presne nevedel, a Faget neskôr priznal, že ani netušil, ako vlastne má také monštrum pristávať, ako a kde bude upevnený systém pre výstup posádky na povrch, ako zabezpečiť posádke z kužeľovitého CM dostatočný výhľad pri pristávaní, ako také veľké teleso účinne zabrzdiť nad Mesiacom a opätovne uviesť na správnu obežnú dráhu, vhodnú pre návrat na Zem.

Pôvodné predstavy o pristávaní na povrchu Mesiaca - vertikálne, alebo horizontálne

Použitie samostatnej výsadkovej lode riešilo väčšinu týchto problémov. Umožňovalo zobrať na povrch Mesiaca len to, čo bolo absolútne nevyhnutné, jedinou neistotou bolo, či astronauti a NASA zvládnu dostatočne techniku stretnutia a spojenia na obežnej dráhe. Musíme si uvedomiť, že táto diskusia sa odohrávala v čase, kedy ešte ani jeden americký astronaut neobletel Zem, kedy aj program Gemini bol v plienkach a znalosti orbitálnej mechaniky boli veľmi obmedzené.

Najťažším orieškom bolo presvedčiť najväčšieho zástancu stretnutia na obežnej dráhe Zeme (Earth Orbit Rendezvous - EOR), Wernera von Brauna. Bolo niekoľko dôvodov, prečo von Braun podporoval EOR. Jednak to bol jeho pôvodný návrh, ktorý prezentoval ešte v roku 1958 predstaviteľom NACA (predchodca NASA) a jednak tento spôsob letu zabezpečoval jeho stredisku v Huntsville najväčší vplyv na vývoj, výrobu a testovanie súčastí lode Apollo. Prestíž z toho vyplývajúca by bola enormná, preto sa von Braun svojho nápadu odmietal vzdať.

7. júna 1962 von Braun šokoval všetkých, vrátane vlastných kolegov, keď sa počas celodenného stretnutia, ktorého sa zúčastnil aj Shea, plnou váhou svojho vplyvu postavil za LOR. Inžinier vyhral nad šéfom strediska a snaha splniť Kennedyho úlohu prevážila túžbu po prestíži a vplyve.

Od tohto momentu už takmer všetci podporovali LOR, ako najlepší spôsob, ako letieť na Mesiac. Jedinou výnimkou bol Jerome K. Wiesner. Jeden z mála, ale vplyvný, nakoľko bol vedúcim vedeckého poradného zboru prezidenta a robil všetko preto, aby zvrátil rozhodnutie NASA, ktoré padlo 22. júna 1962. Posielal už pred týmto dátumom do Langley a Houstonu vlastné komisie, ktoré mali spochybniť výpočty Houbolta, jeho tímu a ostatných zástancov LOR. Pri návšteve Kennedyho na Floride sa v prítomnosti prezidenta otvorene pohádal s von Braunom a spor musel ukončiť až prezident.

11. júla 1962 oznámil Webb, Seamans, Holmes a Shea, že NASA vybrala LOR ako metódu letu na Mesiac a bude v tomto smere zadávať kontrakty pre vývoj a stavbu lunárneho (vtedy ešte exkurzného) modulu (LEM, neskôr LM).

Joe Shea predvádza pomocou modelov spojenie CSM a LM

V novembri 1962, po dôslednom preskúmaní viacerých kvalitných ponúk (okrem iných aj NAA, ktorá stavala CSM) NASA vybrala Grumman Aircraft Engineering Corporation z Bethpage v štáte New York ako hlavného dodávateľa lunárneho modulu. Kontrakt mal pôvodnú hodnotu 500 miliónov dolárov a Grumman dostal 7 rokov na vývoj a stavbu lunárneho modulu, ktorý by dopravil Američanov na Mesiac.

Pôvodné návrhy sa dramaticky líšia od toho, čo poznáme ako definitívnu podobu LM. Je to dôsledok toho, čo Američanov takmer stálo splnenie Kennedyho plánu, dôsledok neuveriteľného množstva zmien, ktorými LM počas vývojovej fázy prešiel. Najčastejším a najpádnejším dôvodom na zmeny bola hmotnosť LM, ktorá bola presne daná nosnosťou Saturnu V a za žiadnych okolností nemohla byť prekročená.

Vývoj LM - úplne vľavo pôvodný návrh, vpravo model skutočného LM. Medzi nimi dve prechodné verzie z rokov 1963 - 64.

Pôvodný návrh obsahoval aerodynamický tvar kabíny so sedačkami pre astronautov, pristávacia časť bola kruhová a mala 5 nôh. Všetky vyššie uvedené vlastnosti stratil LM veľmi rýchlo. Nohy stačili 4 a umožnili lepšie umiestnenie reakčných motorčekov na bokoch LM, tak, aby nekolidovali s nohami.

Osemhranná pristávacia časť sa jednoduchšie vyrábala a rozdelila priestor jednoznačne na určité segmenty (pre nádrže, batérie, výstroj astronautov pre prácu na povrchu a pod.).

Po čase si inžinieri v Bethpage uvedomili, že pre pristávanie v šestinovej gravitácii nie sú sedačky potrebné. Nohy LM boli veľmi dobrý tlmič a ľudia bez problémov mohli vydržať pristátie po stojačky. Vypadnutie sedačiek umožnilo mnoho pozitívnych zmien, napr. vďaka bližšiemu postoju pri priezoroch a lepšiemu výhľadu von, bolo možné zmenšiť priezory z pôvodne niekoľko stokilogramových veľkých okien na dve malé trojuholníkové okienka. Malé okienko v streche modulu pribudlo potom, čo sa rozhodlo, že predné dvere modulu budú slúžiť len pre výstup na povrch a horný prielez len pre spojenie s CM, aby sa pilot LM nemusel k CM približovať na slepo.

Pôvodný návrh kabíny so sedačkami. Kruhový prielez na povrch bol kôli hranatým "ruksakom" na skafandroch neskôr zmenený na štvorcový.

Náčrt kabíny bez sedačiek so stojacimi astronautmi. Tento návrh sa nakoniec realizoval.

Tepelná izolácia, steny modulu, každý kus vybavenia podliehal prísnej kontrole z hľadiska hmotnosti a funkčnosti, každá časť sa testovala až do zničenia, aby sa vedelo, čo naozaj vydrží.

Výsledný produkt je vskutku nepozemské „čudo". Je to doteraz jediná skutočná vesmírna loď, určená výlučne pre operácie mimo atmosféry. Pikantné je napríklad to, že konštruktéri dlho predpokladali, že astronauti sa budú na povrch spúšťať po lane s uzlami. Až keď videli pri testoch, ako sa Ed White hojdá na lane ako Tarzan, neschopný v tvrdom skafandri vyliezť hore, lano definitívne zavrhli a na prednej pristávacej nohe sa objavil jednoduchý rebrík.

Vývoj pokračoval v rokoch 1963 a 64, zmena nasledovala za zmenou a manageri NASA si začali uvedomovať, že budú musieť vývoj LM v určitom momente zmraziť, aby bolo možné vôbec začať s výrobou. Napriek tomu museli niektoré položky zostať otvorené, pretože až neskorší výskum mal dať jednoznačné odpovede. Napríklad nikto až do pristátia sond Surveyor nevedel, či povrch Mesiaca vôbec unesie vyše 14-tonový LM, či sa celý modul neprepadne do hrubej vrstvy prachu. Preto bolo ťažké robiť akékoľvek návrhy pristávacích nôh. Počas roku 1963 sa napr. požiadavka NASA na priemer tanierov pristávacích nôh zväčšil z pôvodných 22 až na 91 centimetrov, čo zas spôsobilo zvýšenie ich hmotnosti. Takýchto zmien neustále pribúdalo.

Niektoré zmeny si vynútili problémy s dodávateľmi subsytémov. Napr. Pratt & Whitney Aircraft Division, ktorá navrhovala palivové články pre výrobu elektrickej energie v CSM, mala podobný systém vyvinúť a vyrobiť aj pre LM. Keď ale ešte v roku 1964 neexistoval ani len kvalitný technický návrh, NASA odporučila Grummanu, vymeniť palivové články za batérie. Grumman toto rozhodnutie privítal, skladovanie kyslíka a vodíka v dolnom stupni LM bol veľký problém a tiež sa neustále narážalo na problémy s hmotnosťou. Ako sa ukázalo pri lete Apolla 13, možno toto rozhodnutie zachránilo trom astronautom život a Američanom program Apollo, ale o tom až niekedy inokedy.

V roku 1965 začali manageri programu brzdiť zmeny konfigurácie LM a tlačili na to, aby sa nevylepšoval hardvér, ale len napravovali chyby v konštrukcii. Napriek tomu nebolo jednoduché rozhodovať, čo sa musí a čo nie zmeniť. Príkladom sú sondy na koncoch pristávacích nôh LM, dlhé 1,5 metra, ktoré mali signalizovať pilotom kontakt povrchom, aby sa v tejto výške vypol pristávací motor. Ak by motor horel až po dosadnutie na povrch, poškodila by sa jeho tryska, narušila by sa stabilita pri pristávaní a mohlo by dôjsť k poškodeniu odletovej časti LM.

Definitívny vzhľad LM

Počas celého leta 1965 sa LM potácal na pokraji prekročenia hmotnostných limitov a zmeny, ktoré neustále prebiehali, len pridávali kilá a desiatky kíl k už bez tak „tučnému" LM.

Tom Kelly, projektový inžinier Grummanu navrhol so svojim tímom dva programy, ktoré mali LM zbaviť nadbytočných kíl - „Scrape" a „SWIP".

Scrape bol tým jednoduchším a mal za cieľ doslovne podľa svojho názvu „oškrabať" z konštrukcie LM hmotnosť zo štrukturálnych súčastí. „SWIP - Super Weight Improvement Programm (super program pre zlepšenie hmotnosti) bol skutočnou vojnou Grummanu proti nadbytočným kilám. Scrape a SWIP priniesli naozaj reálne výsledky, spoločne znížili hmotnosť LM o 1100 kg a dosiahli to, že sa jeho hmotnosť pohybovala ďaleko od horného limitu (14 850 kg vrátane posádky, paliva a vybavenia).

Problémy so subdodávkami, problémy s riadením programu u Grummana, problémy s financovaním a nekonečné zmeny viedli k tomu, že na jar roku 1966 boli všetky LM vo výrobe až po LM-4 oneskorené o niekoľko mesiacov. NASA sa rozhodla zasiahnuť a vyslala do Grummanu poradcov, ktorí najrôznejšími spôsobmi pomáhali dobehnúť zameškané. Napriek všetkému sa dodávka prvých LM oneskorovala a paradoxne aj tragédia Apolla 1 pomohla Grummanu dobehnúť niečo zo strateného času.

Prvý LM (LM-1) bol dodaný do KSC na Floride 27.6.1967, tri mesiace po pôvodnom termíne svojho štartu a do vesmíru odštartoval nakoniec až 22.1.1968. Napriek niekoľkým drobnostiam bol ale let úspešný, potvrdil základnú štrukturálnu integritu lode, ktorej steny boli na niektorých miestach tenké ako niekoľko vrstiev alobalu.

Montáž LM-1 do adaptéra pre Saturn V. LM nemá pristávacie nohy, keďže letel bez posádky a nemal pristávať na Mesiaci.

Aj vďaka úspešnému letu LM-1 rozhodol George Mueller, že LM-2 (ktorý nebol pripravený pre let s posádkou) do vesmíru nepoletí a najbližší let LM bude až LM-3, už s posádkou.

LM-3, rovnako ako jeho predchodcovia, zaostával za plánovanými termínmi výrazne. Pôvodne mal byť dodaný do KSC na jar roku 1968, keď ale ani trojsmenná montáž a testovanie 7 dní v týždni nepomáhali, rozhodli sa manageri Grummanu dodať nehotový LM-3 do KSC a dokončiť ho priamo na Floride. 14. júna 1968 pri preberaní v KSC na Floride konštatovali inšpektori 100 zásadných problémov na LM3, pritom jeho plánovaný štart mal byť v novembri 1968, po lete Apolla 7. Všetkým bolo jasné, že tento termín je nesplniteľný. O tom, že tieto problémy inšpirovali okrem iného Georga Lowa k návrhu misie Apolla 8, som písal v minulom článku.

Dokončovanie LM-3 v hangári v KSC na Floride pred letom Apolla 9

V druhej polovici roku 1968 začínalo byť v KSC tesno. Apollo 8 štartovalo 21. decembra, pričom vtom čase už boli v KSC všetky časti Apolla 9 a väčšina častí Apolla 10. Technici presúvali jednotlivé časti po jednotlivých testovacích zariadeniach, jednotlivé časti sa spájali, rozdeľovali, znovu spájali, občas sa niektorá z nich pre drobné problémy omeškávala, inokedy bola popredu. Napriek všetkým problémom mohol 7. januára prebehnúť posledný certifikačný audit celej rakety aj s loďou. Letuschopnosť CM, SM, LM a Saturnu V bola definitívne potvrdená 28. februára 1969. Všetko bolo pripravené, okrem posádky. Všetci traja astronauti mali nádchu, zaľahnuté uši a plné dutiny.

Posádka pre prvý pilotovaný let LM bola stanovená v lete roku 1966. Stali sa ňou veterán Gemini 3 Jim McDivitt ako veliteľ, ďalší veterán Gemini 8 David Scott ako pilot veliteľského modulu a nováčik Rusty Schweickart ako pilot lunárneho modulu.

Posádka Apolla 9: zľava Schweickart, Scott a McDivitt

Zatiaľčo Scott pracoval v Downey na príprave CM103, McDivitt a Schweickart sa prakticky nasťahovali do továrne Grummana v Bethpage, kde absolvovali nekonečné množstvo testov, školení a porád pri príprave LM-3 na jeho prvý pilotovaný let. Samozrejme neboli jedinými astronautmi, ktorí sa na vývoji a testovaní podieľali. Treba rozhodne spomenúť ľudí ako Pete Conrad, Ed White, alebo Jack Schmitt, ktorí výraznou mierou prispeli k tomu, že LM naberal reálne kontúry a postupne sa z neho stával letuschopný stroj. Keď sa LM-3 presunul na Floridu, McDivitt a Schweickart ho nasledovali, pričom v tejto fáze už trávili viac šasu v simulátoroch a len počas testov sa venovali reálnemu lunárnemu modulu. Za každú z 241 hodín letu strávili v simulátoroch 7 hodín pri tréningu, t.j. spolu takmer 1700 hodín.

CSM 103, určené pre Apollo 9 v montážnej hale v KSC na Floride.

Kompletné Apollo 9 tesne pred spojením so Saturnom V. LM-3 je uložený v rozširujúcej sa dolnej časti zostavy, nad ním je CSM103. Vľavo je prvý stupeň Saturnu V, S-IC

Plán misie Apolla 9 bol naozaj ambiciózny. Každá predošlá misia Apolla plnila niekoľko vecí, ktoré sa predtým ešte nevyskúšali, ale pri Apolle 9 to bolo spolu až 9 úloh:

1. Prvý štart LM s posádkou
2. Prvý manéver T&D (transposition and docking)
3. Prvý vstup posádky do LM vo vesmíre
4. Prvý test mesačného skafandra vo vesmíre
5. Prvé oddelenie LM a CM a následný let CM len s pilotom CM
6. Prvá skúška orientačných motorčekov LM
7. Prvé zapálenie zostupového motora LM a vzdialenie sa od CM na niekoľko desiatok kilometrov
8. Prvé odhodenie zostupového stupňa LM a zapálenie návratového motora LM
9. Prvé spojenie dvoch pilotovaných lodí vo vesmíre.

Aj posádka označovala plán za takmer nemožné splniť, Jim McDivitt sa vyjadril úplne jasne, že splnenie čo i len polovice úloh bude považovať za úspech.

To, že tento let je skutočnou výzvou, priam snom každého skúšobného pilota potvrdzuje aj fakt, že McDivitt a jeho posádka odmietli účasť na Apolle 8, napriek tomu, že mali šancu dostať sa k Mesiacu. Považovali let Apolla 8 takmer len za výlet, síce historický, ale z hľadiska výziev podstatne menej náročný, ako svoju misiu. Scott si chcel vyskúšať samostatný let s CM, Schweickart chcel skutočne lietať s LM (pilot lunárneho modulu na Apolle 8, Bill Anders nemal čo pilotovať, Apollo 8 letelo k Mesiacu bez LM) a McDivitt videl v pláne misie oveľa väčšiu výzvu.

Apollo 9 obnovilo aj tradíciu volacích znakov, opustenú NASA od letu Gemini 3 (Grissomov návrh na Molly Brown nebol oficiálne uznaný, aj keď bol umiestnený na symbole misie). Doteraz to nebolo potrebné, volacím znakom bol jednoducho názov misie, keďže vždy išlo len o jednu loď. V momente, keď sa Apollo 9 rozdelí, bude treba každú loď (CSM aj LM) volať samostatným volacím znakom. Posádka nazvala svoj lunárny modul Spider podľa jeho tvaru štvornohého chrobáka. Keď NAA dodala CM do KSC na Floridu zabalený do modrej fólie, jeho farba a tvar napovedali posádke názov Gumdrop.

3. marca 1969 presne o 11:00 sa plne uzdravená posádka Apolla 9 vydala na obežnú dráhu Zeme. Po dvanástich minútach sa bez výraznejších problémov ocitli vo výške 190 km. Posádka, poučená skúsenosťou Franka Bormana na Apolle 8, sa od začiatku vyhýbala prudkým ohybom a „plávaniu" po lodi, napriek tomu všetci cítili ľahkú nevoľnosť. Nijako ich ale neobmedzovala v činnosti a nedala sa porovnať s tým, čo zažil Borman.

LM Spider na vrchole posledného stupňa Saturnu V tesne pred spojením s CM Gumdrop

Po úspešnom odpojení, otočení a spojení s LM, keď sa vzdialili od posledného stupňa Saturnu V, začali sa McDivitt a Schweickart pripravovať na svoj vstup do lunárneho modulu. Najprv natlakovali tunel medzi oboma loďami, odstránili poklop na strane CM a vybrali z tunela spojovací mechanizmus. Následne skontrolovali 12 západiek, ktoré držali lode pokope na ich pevnosť. Všetko bolo v poriadku.

Čakala ich ďalšia úloha - prvý zážih motora servisného modulu (SPS). Tento motor sa už síce používal na vynesenie vesmírnej lode na vyššiu obežnú dráhu, nikdy ale s tak veľkou loďou, akou bolo kompletné Apollo. Hmotnosť sústroja bola cítiť - zrýchlenie bolo veľmi pomalé, oveľa pomalšie ako pri podobných zážihoch na Apolle 7 alebo 8. Napriek tomu posádka pri každom ďalšom zážihu získavala väčšiu dôveru k SPS, ktorý fungoval absolútne bezchybne.

Na druhý deň, pri obliekaní skafandrov pred vstupom do LM sa Schweickartovi náhle urobilo zle. Napriek tomu netrpel závratom a nevoľnosť sa stratila rovnako náhle, ako sa objavila. Schweickart sa presunul do LM a začal zapájať jeho systémy. Konštatoval, že LM je značne hlučný, najmä jeho systém zaistenia životných podmienok. McDivitt o hodinu nasledoval Schweickarta a spoločne pracovali ďalej. Jedným z hlavných testov toho dňa bolo roztvorenie nôh modulu do pristávacej polohy, pretože pri štarte museli byť z priestorových dôvodov zložené. Schweickart zrazu zvracal po druhý krát a tak ako predtým, nevoľnosť zmizla rovnako záhadne, ako sa objavila. Jediným trvalým dôsledkom bolo, že stratil chuť do jedla a až do konca letu nejedol okrem ovocia nič iné.

LM v adaptéri počas štartu Saturnu V. Pristávacie nohy sú zložené, roztvárajú sa až po vytiahnutí LM z adaptéra.

McDivitt konzultoval jeho stav s lekármi a odporučil zrušiť plánovaný test mesačného skafandra (jednalo sa o už predtým používaný skafander pre EVA, doplnený o osobnú klimatizačnú jednotku - Personal Life Support System, v skratke PLSS). Ak by Schweickart zvracal v skafandri, hrozilo by mu zadusenie skôr, ako by ho McDivitt mohol dostať späť do lode. Tento návrh ale znamenal, že nebude možné otestovať samotný LM. Pre jeho test bolo potrebné mať istotu, že sa astronauti aj v prípade neúspešného spojenia s CM dostanú po povrchu lode naspäť do veliteľského modulu. Bez testu PLSS sa toto nedalo garantovať a tak bolo odpojenie LM vylúčené.

Rusty Schweickart na "terase" LM Spider počas EVA. Na chrbte má "ruksak" s PLSS a v jeho slnečnom filtri sa odráža CM Gumdrop.

Na štvrtý deň letu sa ale Schweickart cítil natoľko dobre, že velenie letu súhlasilo so skráteným programom EVA - zrušil sa prechod Schweickarta vonkajším priestorom ku Scottovi do CM, Schweickart skúšal vznášanie sa popri LM, pripútaný len lankom a následne stál v „zlatých papučiach" na terase LM a fotografoval Zem. Scott bol v tom čase vyklonený z dverí CM a filmoval Schweickartovu EVA. Keď sa jeden zo Scottových fotoaparátov zasekol, Schweickart získal niečo, čo bolo dovtedy nevídané počas ktorejkoľvek EVA - voľný čas. Celé tri minúty nemal na práci nič, mohol sa slobodne rozhliadať kam len chcel a sledovať Zem, pomaly ubiehajúcu pod ním.

David Scott počas EVA. Biely pás, smerujúci od jeho pravej ruky dopredu je madlo, ktorého sa mal pridržiavať Schweickart pri prestupe do CM cez otvorený priestor. Prestup sa nakoniec neuskutočnil.

Po úspešnom teste PLSS bolo možné lode odpojiť a skutočne otestovať, či je LM schopný letu. Po odpojení LM ho McDivitt otočil o 90° a následne rotoval o celých 360°, aby mohol Scott v CM skontrolovať pristávacie nohy. Po 45 minútach, počas ktorých krúžil McDivitt okolo CM vo vzdialenosti 4 km, zapálili astronauti po prvý krát vo vesmíre zostupový motor LM. Jeho chod bol spočiatku nepravidelný, po opakovanom zážihu sa ale upravil a nepravidelnosti sa už neobjavili. Príčinou mohol byť nadbytok hélia, ktoré vytláčalo pohonné látky z nádrží, už pri štarte ukazovala jedna z nádrží s héliom hodnoty tesne pod hornou povolenou hranicou. Bol to práve Tom Kelly, ktorý, sediac v kontrolnej miestnosti neďaleko MOR (Mission Operations Room - hlavná sála riadenia letov Houstone), rozhodol, že nádrž vydrží a LM môže letieť. Ako sa ukázalo, mal pravdu, aj keď motor musel zrejme nadbytočné hélium „zhltnúť" a „vypľuť" cez trysku.

LM Spider s roztiahnutými pristávacími nohami. Dobre viditeľné sú pristávacie sondy na každej z nôh.

Týmto zážihom sa Spider dostal na kruhovú dráhu o 23 km vyššie ako Gumdrop a začal za ním zaostávať. Prejavil sa tu klasický paradox orbitálnej mechaniky, kedy loď na vyššej obežnej dráhe má nižšiu rýchlosť, ako loď na nižšej obežnej dráhe. Ak sa chceli McDivitt a Schweickart dostať naspäť ku Scottovi pred sebou, museli zabrzdiť, aby znížili svoju obežnú dráhu, nabrali rýchlosť a Gumdrop dobehli.

Hlavná sála riadenia letov v Houstone (MOC - Mission Operations Control)

Najprv sa ale od CM vzdialili až na 185 km. Bolo to prvý krát, čo astronauti leteli v lodi, s ktorou sa nemohli vrátiť na Zem, LM nemal tepelný štít a pri návrate by spolu s ním zhoreli. McDivitt a Schweickart sa ale nechystali pristávať na Zemi.

Po zbrzdení a poklese na nižšiu obežnú dráhu astronauti odpálili pyrotechniku a oddelili pristávací stupeň LM. Po zážihu vzostupového motora návratovej časti LM sa vzdialenosť zmenšila na 124 km a McDivitt začal postupné, dvojhodinové "naháňanie" CM. Po priblížení sa na dohľad otáčal McDivitt horný stupeň LM na všetky strany, aby ho mohol Scott v CM poriadne skontrolovať a vyfotografovať. Viac ako šesť hodín od odpojenia sa Spider nakoniec nabodol na hrot Gumdropu a 12 západiek s rachotom spojilo pevne obe lode. McDivitt si povzdychol: "Ako rád počujem túto pesničku!"

CM Gumdrop z paluby LM Spider

A pohľad z druhej strany - LM Spider pri návrate, je vidieť tryska vzostupového motora návratovej časti LM.

Po prestupe do CM astronauti odpojili návratový stupeň LM, ktorý v automatickom režime letel na parkovaciu dráhu okolo Zeme, aby nakoniec po niekoľkých dňoch zhorel v atmosfére.

Jim McDivitt ešte pred návratom do CM prehlásil, že je riadne unavený a potrebuje aspoň 3 dni dovolenky. Niet sa čomu čudovať. Iba 5 dní od štartu mala posádka splnených všetkých 9 hlavných úloh a prakticky 90% letového plánu. Po zvyšné dni sa venovali fotografovaniu, ďalším zážihom SPS (celkovo ich bolo osem) a ďalším vedeckým a technickým experimentom.

Apollo 9 na padákoch, tesne pred dopadom do Atlantiku

Po 151 obletoch Zeme, 10 dňoch, 1 hodine a 1 minúte letu a 6 miliónoch kilometroch dosadol Gumdrop do vôd Atlantického oceánu severovýchodne od Puerta Rica. O necelú hodinu bola už posádka na palube záchrannej lode U.S.S. Guadalcanal.

Spokojní McDivitt, Scott s Schweickart na palube U.S.S. Guadalcanal.

CM Gumdrop na palube U.S.S. Guadalcanal.

Skončil sa let, ktorý jeho veliteľ označil takmer za neuskutočniteľný. Let, ktorý býva v publikáciách spomínaný len zopár vetami, pretože v porovnaní s Apollom 8 predstavuje oveľa menšiu "show". Bol to ale let, ktorý potvrdil základné a neodmysliteľné postupy pre ďalšie fungovanie programu Apollo.

Potvrdil, že lunárny modul sa môže odpojiť od veliteľského modulu na obežnej dráhe a úspešne sa k nemu vrátiť. Overil funkčnosť lunárneho skafandra, potvrdil vynikajúcu spoľahlivosť kľúčového motora SPS. A nakoniec potvrdil aj vysoké kvality posádky, ktorá tento let uskutočnila. Dvaja jej členovia sa v tomto seriáli ešte objavia, vo veľmi rozdielnych úlohách. Jeden sa po skončení tohto letu zapojil do manažérskej štruktúry NASA, druhý si počkal na svoju vlastnú lunárnu misiu, ktorá priniesla niektoré z najúžasnejších nálezov na povrchu Mesiaca.

Splnením všetkých hlavných úloh umožnil let Apolla 9 ďalší podstatný krok na ceste na Mesiac - generálku kompletného Apolla nad povrchom Mesiaca. Tom Stafford, Gene Cernan a John Young sa chystali zostúpiť v LM-4 (Snoopy) iba niekoľko kilometrov nad povrch Mesiaca.

(článek byl původně napsán pro blog.sme.sk)