Juraj Petrovič

Neil nemal po svojich historických slovách veľa času zamýšľať sa nad historickosťou okamihu, vlastne nemal vôbec žiadny čas na nejaké hlbokomyseľné úvahy. Bolo treba sa pustiť do práce. Práce, ktorá bola vyše dvoch rokov starostlivo plánovaná a rozplánovaná na minúty. Prvá EVA na mesačnom povrchu mala byť krátka, presne v intenciách postupných krokov nechcela NASA riskovať príliš dlhý pobyt v neznámom prostredí. Dve hodiny, s možným predĺžením o maximálne 15 minút - to bol čas, ktorý sa ukázal ako nevyhnutný pre tie úlohy, ktoré mali byť počas prvej prechádzky po mesačnom povrchu vykonané.

Po úvodných minútach, stále stojac v tieni LM, skúšal pevnosť povrchu a schopnosť pohybovať sa v šestinovej príťažlivosti, urobil Neil prvé fotografie priamo na mesačnom povrchu. Rovná plocha, na ktorej pristáli je vlastne výnimkou, okolie je značne nerovné. Na juhu začína veľmi blízko súvislé pole kráterov, na severe je vidieť veľké balvany, medzi ktorými by sa určite nedalo pristáť.

Pri pohľade na povrch je vďaka malému rozmeru Mesiaca jasne vidieť, že stoja na guľatom telese. Horizont, ktorý je na Zemi vyše 5 kilometrov ďaleko, je tu vzdialený len 1,6 kilometra, takže nie je možné dovidieť veľmi ďaleko.

Až potom Neil zaťahuje slnečnú clonu na svojej prilbe a vystupuje z tieňa LM. Zaujímavé sú farby. Závisia od uhla pohľadu a menia sa veľmi pozvoľne a mierne zo svetlosivej až po svetlohnedú so sivastým nádychom. Všeobecne je Mesiac ale veľmi nefarebné miesto, rozdiely vo farbách sú skutočne len veľmi jemné.

Neil je zrazu zaskočený nepozemským pôvabom tejto krajiny. "Má svoju zvláštnu, strohú krásu."

Povrch je veľmi pevný, Neil sa do prachu zabára len niekoľko centimetrov. Prach sa lepí na jeho topánkach a ich modrá farba veľmi rýchlo mizne pod jeho nánosmi. Ukazuje sa, že zrejme nikdy nebol v kontakte s vodou. Jeho ostré, vodou neobrúsené zrná sú veľmi súdržné, stopy po topánkach sú veľmi zreteľné a zostávajú bezo zmeny aj pri otrasoch povrchu naokolo.

Houston upozorňuje Neila, že je potrebné zobrať prvé, takzvané núdzové vzorky. Pre prípad, že by museli núdzovo odštartovať, chcú geológovia aspoň trochu mesačných hornín.

Pomocou malého vrecka na rúčke naberá Armstrong vzorku prachu z povrchu, po určitej námahe sa mu darí dostať do vrecka aj zopár malých kameňov. Problémom je šestinová gravitácia - materiál vo vrecku má pri opakovanej Neilovej snahe nabrať niečo z povrchu tendenciu z vrecka „vyskakovať", takže úloha trvá dlhšie, než sa predpokladalo pri nácviku na Zemi.

Pohľad do vrecka na mesačný prach je prekvapením a vysvetľuje, prečo Mesiac odráža len 6% slnečného svetla smerom k Zemi - mesačný prach je uhľovočierny, pripomína práškový grafit. Vrecko putuje do vrecka na Neilovom skafandri a on odhadzuje skladaciu rúčku, pomocou ktorej vzorku odobral. Rúčka letí v šestinovej gravitácii neuveriteľne ďaleko, perfektným oblúkom. Buzz si Neila doberá: "Netušil som, že vieš hádzať tak ďaleko..."

Po približne 20 minútach trpezlivého čakania je čas na Aldrinov výstup na povrch. Navigovaný zvonku Armstrongom napokon zoskakuje z posledného stupňa priamo na povrch.

Aj Aldrin pri pohľade na povrch nevie najprv nájsť tie správne slová. "Nádherný pohľad." "No nie je to veľkolepé?", pýta sa Amrstrong. A Aldrin zrazu presne vie, čo chcel povedať: "Veľkolepá bezútešnosť."

Aldrinovou úlohou je preveriť rôzne spôsoby pohybu po povrchu, umiestniť na povrchu 2 vedecké experimenty EASEP - Early Apollo Science Experiments Package, zmenšený v rozsahu oproti sadám prístrojov, ktoré na povrchu budú zanechávať neskoršie misie (ALSEP - Apollo Lunar Science Experiments Package). Je to najmä z toho dôvodu, že Armstrong a Aldrin majú na povrchu málo času.

Pred inštaláciou experimentov prichádza ale najprv rad na americkú vlajku. Aj keď si žiadny štát nemôže robiť územné nároky na Mesiac, predsa len je zvykom, že ten, kto dosiahne nejaké miesto ako prvý, umiestni tam svoju vlajku. Armstrong s Aldrinom mali s vlajkou dosť práce. Tesne pod povrchom narazili na tvrdý materiál a kamene, takže chvíľku to vyzeralo, že sa im tyčku vôbec nepodarí zapichnúť do Mesiaca. Nakoniec sa to spojeným úsilím podarilo, Armstrong rozložil vodorovnú tyčku, na ktorej vlajka visí. Keďže na Mesiaci nie je vietor, ktorý by s vlajkou hýbal, visela by splihlo pri vertikálnej tyčke. Takto je rozvinutá a dobre viditeľná aj pre televíznych divákov.

Zatiaľčo Neil a Buzz stavali vlajku, Mike Collins krúžiac nad nimi sa márne pokúša nájsť miesto, kde Eagle pristál. Houston mu posiela súradnice, ktoré sa snaží zamerať sextantom a výrazne mu pomáha aj počítač CM, ktorý sextantom hýbe v protismere letu tak, aby ho mohol zamerať na dané súradnice. Bohužiaľ sextant má veľmi úzke zorné pole a Collins má vždy iba približne 15 minút, počas ktorých je nad pristávacou oblasťou. Napriek opakovaným pokusom sa mu kvôli odchýlke v pristávacej dráhe nepodarí nájsť LM na povrchu až do odletu od Mesiaca. Nie je to len otázka určenia presnej polohy, kde Eagle pristál (tá bude neskôr určená veľmi presne na základe pozorovaní a dát z mesačného laserového zrkadla), ide aj o spresnenie dráhy CM pre stretnutie s LM po štarte z povrchu. Nie že by sa bez týchto údajov nemohli stretnúť, ale Collins by bol určite spokojnejší, keby bola poloha LM určená presne.

Aby bolo jasné, že Američania prišli na Mesiac nielen v mene svojich spoluobčanov, ale celého ľudstva, na jednej z nôh lunárneho modulu je plaketa s textom: „Tu sa ľudia z planéty Zem po prvý krát dotkli povrchu Mesiaca. Prišli sme v mieri, v mene celého ľudstva. Júl, R.P. 1969" Na plakete sú vyobrazené obidve zemské pologule, podpisy posádky Apolla 11 a amerického prezidenta Richarda Nixona. V pristávacom stupni LM je aj schránka s posolstvami vyše 200 hláv štátov z celého sveta, ako aj zoznam tých astronautov, ktorí pri plnení svojich povinností zahynuli.

Po vztýčení vlajky sa obom astronautom ozýva v slúchadlách Houston: „Neil a Buzz, na linke je prezident Spojených štátov a chce s vami hovoriť. "To je pre nás česť", odpovedá Armstrong. Aldrin rozmýšľa, čo odpovedať na prezidentove slová a nakoniec sa rozhoduje, že nepovie nič, koniec koncov veliteľom je Neil...

Po krátkej prestávke sa ozýva hlas prezident Nixona: „Neil a Buzz, hovorím k vám telefónom z Oválnej pracovne Bieleho domu a toto je určite ten najhistorickejší telefonický hovor, ktorý bol odtiaľto kedy vedený. Vďaka tomu, čo ste dokázali, stala sa obloha súčasťou ľudského sveta. Ako k nám hovoríte z Mora pokoja, inšpiruje nás to k zdvojnásobeniu snahy priniesť pokoj a mier celej Zemi. Počas jedného krátkeho okamihu v histórii sa celé ľudstvo zjednotilo. Zjednotilo v hrdosti na to, čo ste dokázali. A v našich modlitbách, aby ste sa bezpečne vrátili na zem." „ Ďakujeme pán prezident. Je to veľká česť a výsada pre nás, môcť byť tu, reprezentujúc nielen Spojené štáty, ale ľudí mieru všetkých národov, ľudí s víziou budúcnosti...", mnohí poslucháči mali dojem, že Neilovi sa dojatím tlačia slzy do očí. Sám Armstrong o niekoľko rokov sucho povedal, že odpovedajúc prezidentovi, pričom ho počúvalo niekoľko sto miliónov ľudí, pokúšal sa povedať niečo, čo by malo zmysel.

Keď prezident volal, chystal sa Neil zbierať vzorky. Teraz sa môže tejto, pre geológov tak dôležitej činnosti, venovať, aj keď nezostáva veľa času. Má len 10 minút na to, aby naplnil jednu z dvoch hliníkových debien tzv. objemovou vzorkou. Druhá debna by mala byť naplnená neskôr, pričom vzorky v nej by mali byť najprv fotograficky zdokumentované v mieste nálezu a až potom odobraté. Keďže ale Armstrong nemá istotu, či na túto časovo náročnú prácu zvýši počas presne vymedzenej doby EVA čas, rozhodol sa už pri objemovej vzorke zabezpečiť čo najširšiu paletu vzoriek.

Z EVA zostáva asi hodina a ešte je potrebné inštalovaťdva vedecké experimenty a zozbierať dokumentované vzorky do druhej debny. Neil má pocit, že to bude časovo veľmi tesné.

Experimenty EASEP sú základnou výbavou aj všetkých ďalších súprav ALSEP. Patrí do nich mesačný seizmometer, registrujúci aj tie najmenšie otrasy povrchu. V neskoršej dobe umožní pomocou merania rýchlosti šírenia otrasov zisťovať vnútorné zloženie Mesiaca. Pre tento účel veľmi dobre poslúžia tretie stupne Saturnu V po odpojení CSM a LM. Ich dráha sa pomocou vypustenia zvyšného paliva upraví tak, aby dopadli na mesačný povrch. Pripravené seizmometre tento dopad nielen zaregistrujú, ale porovnaním údajov z viacerých zariadení bude možné zisťovať vnútornú štruktúru Mesiaca.

Ďalšou časťou EASEP, ktorú tiež nie je jednoduché inštalovať, je laserové zrkadlo. Vyžaduje totiž pre svoje umiestnenie rovnú plochu, ktorej je v okolí LM veľmi málo. Pomocou laserového lúča, presnejšie meraním doby, ktorú mu potrvá cesta k Mesiacu a späť, bude odteraz možné presne určovať vzdialenosť Mesiaca od Zeme. Ploché zrkadlo na povrchu Mesiaca by bolo na nič, lebo pri ňom platí, že uhol dopadu sa rovná uhlu odrazu a tak by sa laserový lúč odrážal podľa polohy Mesiaca k Zemi kamkoľvek na povrch Zeme, alebo mimo ňu do voľného vesmíru. Preto je toto zrkadlo takzvaný retroreflektor, presnejšie súprava retroreflektorov, vyrobená s extrémnou presnosťou, ktorá odráža dopadajúce laserové lúče späť presne tým istým smerom, odkiaľ prišli. Laserový lúč napr. z Bratislavy je odrazený späť do Bratislavy, lúč z Havaja je odrazený späť na Havaj. Tým je zabezpečené, že jeho poloha nemusí byť úplne presná, stačí, ak je namierený smerom k Zemi pod určitým uhlom na dostatočne rovnom podklade.

Na rozdiel od ALSEP-u (ktorý obsahuje rádioizotopový zdroj energie) je seizmometer napájaný solárnymi článkami, laserové zrkadlo si elektrickú energiu nevyžaduje.

Zaujímavé je, ako sa tieto experimenty zrovnávajú do správnej polohy (obidve zariadenia musia byť aspoň približne správne nasmerované, aby boli v dosahu vysielačov a prijímačov na Zemi). Keďže sa vedelo, ako vysoko bude slnko nad obzorom v čase pristátia, astronauti nastavia prístroje do správnej polohy pomocou tieňa, ktorý vrhá určená časť zariadenia na stupnicu na jeho povrchu. V prípade, že by sa pristátie oneskorilo, bolo možné astronautom oznámiť zmeny nastavenia. Metóda, ktorú ľudia od nepamäti používali pre meranie času slnečnými hodinami tak poslúžila aj vo vesmírnej dobe.

Neil zisťuje tiež, že na skutočný prieskum vlastne nemá čas, úlohy sú dopredu dané a je ich toľko, že sa o nejakom reálnom rozhliadnutí a skúmaní nedá hovoriť. Pôvodne si myslel, že pôjde preskúmať niektoré zaujímavé útvary, ktoré videl počas pristávania, ale ukazuje sa, že sú príliš ďaleko. Neil bojuje s klasickým problémom, ktorý bude trápiť všetkých astronautov na Mesiaci - neschopnosťou presne odhadovať vzdialenosti. Neprítomnosť atmosféry ruší perspektívu, vzdialené objekty sú tak ostré, ako keby boli na dosah a navyše na povrchu chýbajú známe tvary, napr. stromy, alebo domy, podľa ktorých sa dá odhadnúť vzdialenosť. Musí sa vzdať úmyslu preskúmať Východný kráter, je príliš ďaleko, rovnako aj skupinu zaujímavých balvanov na severe. Ale neďaleko je menší kráter, nad ktorým preleteli tesne pred pristátím. Bez jediného slova do Houstonu, zatiaľčo Aldrin sa vracia k LM, odráža sa a beží smerom ku kráteru. Dlhé a vysoké skoky ho priniesli na okraj diery v povrchu, ktorá je asi 20 metrov široká a približne 5 - 7 metrov hlboká. Eagle je asi 60 metrov ďaleko, odtiaľto vyzerá ako zmenšený model. Neil vie, že na dno krátera nemôže ísť, ak by sa mu nedarilo vystúpiť naspäť, Aldrinove pomáhajúce ruky by boli ďaleko a celá operácia by zhltla príliš veľa drahocenného času. Radšej robí sériu fotografií a rýchlo sa vracia k LM. Celý „prieskum", v podstate jediný, na ktorý mal Neil na Mesiaci čas, netrval dlhšie ako 3 minúty.

Zvyšok EVA je rýchlym sledom činností. Zatiaľčo Armstrong robí dokumentované vzorky, Aldrin, ktorý mu pôvodne mal pomáhať, musí ešte zatĺcť do povrchu dve trubky pre odber tzv. „hĺbkových" vzoriek. Ukazuje sa, že je to ešte ťažšia úloha ako vztýčenie vlajky, povrch je pod tenkou vrstvou prachu mimoriadne hutný, mesačný prach a skaly v ňom ukryté takmer zabránili Aldrinovi splniť ho. S určitými obtiažami sa mu ale darí zatĺcť trubky asi 30 cm do hĺbky a odobrať vzorky. Armstrong zatiaľ naháňa dokumentované vzorky, každý kameň, ktorý chce vziať, najprv fotografuje na jeho pôvodnom mieste, až potom ho odoberá do samostatného plastového vrecka s číslom, aby bolo možné vzorky neskôr priradiť k fotografiám. Teší ho, že má trochu viac času, Houston predĺžil čas EVA o 15 minút, potom ešte pridáva ďalších 15 minút. Je to najmä vďaka tomu, že práca na Mesiaci je ľahšia, ako sa pôvodne očakávalo a nízka spotreba chladiva pre skafandre takéto predĺženie umožňuje.

Na záver astronauti vyvážajú jednoduchou lanovkou do kabíny Eagle debny so vzorkami. Dve hodiny a tridsať jedna minút po začiatku EVA sa zatvárajú dvere kabíny Eagle a s hlučným úderom prúdi do kabíny LM kyslík. Niektorí vedci sa obávali, že mesačný prach v kontakte s čistým kyslíkom bude explodovať. Ak by to bola pravda, tak prvé by vybuchli skafandre obidvoch astronautov. Dá sa povedať, že sú od hlavy až po päty pokrytí čiernym mesačným prachom. Snaha vysať ho je márna, prach sa „zažral" do tkaniny skafandrov tak, že už ich nikto nikdy nevyčistí. Prach síce neexplodoval, obaja ale cítia zvláštny zápach. Neilovi pripomína zápach vlhkého popola, Buzz ho prirovnáva skôr k zhorenému pušnému prachu. Je to „vôňa" Mesiaca, cítia pach mesačného prachu, ktorý si priniesli na skafandroch (vzorky v debnách sú hermeticky uzatvorené, aby sa predišlo ich kontaminácii).

Zatiaľčo Neil a Buzz píšu históriu na povrchu, Mike Collins nad nimi každé dve hodiny krúži v Columbii, vždy na 15 minút v priamom rádiovom spojení s kolegami na povrchu. 48 minút z každého obehu Mesiaca je mimo dosahu Zeme, na odvrátenej strane Mesiaca. Mnohí sa ho pýtali, či mu táto samota nenaháňala strach. Collins

o tom vo svojej knihe píše: „Nie, som rád sám so sebou. Pre stíhacieho pilota je to podstatou lietania, byť sám so svojim strojom, kontrolujúc svoj stroj. Nebolo to nič iné, ako najčistejšia podoba slobody." Collins zažil vo svojom živote aj oveľa opustenejšie miesta ako odvrátenú stranu Mesiaca, letel so svojou stíhačkou F-86 ponad ľadový príkrov Grónska, stovky míľ od akejkoľvek možnosti záchrany a cítil sa oveľa osamelejšie ako teraz. Jeho minúty nad odvrátenou stranou sú časom oddychu od nekonečného prúdu informácií a požiadaviek z Houstonu, cíti všetko možné, len nie samotu.

Collins o tom ďalej píše: „Som teraz sám, skutočne sám a absolútne izolovaný od všetkého známeho života. Som to ja. Ak by sa robilo sčítanie, tak by skóre bolo miliarda plus dvaja na privrátenej strane proti jeden a bohvie čo ešte na tejto strane. Cítim to silno - nie ako strach, alebo osamelosť - ale ako uvedomenie, očakávanie, uspokojenie, sebadôveru, takmer vytrženie. Páči sa mi ten pocit."

A Columbia sa ukazuje ako vynikajúci stroj. Žiadne vážne problémy, dokonca jeden, ktorý sa vyskytol (teplota jedného chladiaceho okruhu sa výrazne znížila oproti normálu), ponechal Collins, aby sa vyriešil sám. Namiesto postupu, ktorý mu tesne pred zmiznutím na odvrátenej strane nadiktovali z Houstonu, Collins usúdil, že stroj sa spamätá sám a mal pravdu. Približne po 30 minútach sa teplota okruhu vrátila sama od seba do normálu.

Astronautov na povrchu čakala večera, upratovanie (okrem iného vyhodili na povrch svoje PLSS a ďalšiu nepotrebnú výstroj) a konečne niekoľko hodín odpočinku. Ani jeden z nich nespal dobre. Nemohli si vyzliecť skafandre, museli spať v nich a navyše zabudli v LM zakúriť. Keďže väčšina elektroniky, ktorá svojim teplom bežne vyhrievala kabínu LM, bola vypnutá, v module sa citeľne ochladilo. Slnko svietilo priamo do kabíny aj napriek záclonkám, osvetlenie palubnej dosky a kontrolných prístrojov ešte zvyšovalo množstvo svetla. Armstrong sa krčil na kryte vzostupového motora, trčiaceho v zadnej časti kabíny, Aldrin sa zvinul na podlahe a podarilo sa mu aspoň zadriemať na pár hodín. Kyslík prúdiaci do skafandrov bol studený, a keď si dali dolu helmy, aby sa aspoň trochu zohriali, rušil ich zase hluk čerpadiel chladiaceho okruhu v LM. Armstrong nespal prakticky vôbec. Napriek tomu sa necítil unavený, adrenalín, trvalo mu prúdiaci do krvi, ho držal v bdelom stave.

21.7.1969, o 12:52 Houstonského času stoja Armstrong s Aldrinom pri svojich ovládacích pultoch. Ich osud závisí od jediného motora, vzostupového motora Eagle. Žiadna záloha, žiadna druhá šanca, motor musí fungovať a musí fungovať dostatočne dlho na to, aby vzostupová časť LM dosiahla aspoň nejakú obežnú dráhu okolo Mesiaca. V CM má Mike Collins pripravenú svoju „kuchársku knihu" mesačných rendezvous a je pripravený konať. Môže sa s CM spustiť do výšky 12 km, keby LM nedosiahol štandardnú dráhu, môže ísť dokonca ešte o niečo nižšie, môže LM naháňať najrôznejšími spôsobmi, aby dostal svojich kolegov na palubu a domov. Ale prvých niekoľko kilometrov musí vzostupový motor LM urobiť svoju prácu. Inžinieri, ktorí ho konštruovali, ho urobili tak jednoduchý, ako sa len dalo. Čím menej dielov, tým menej sa môže pokaziť. Motor spaľuje hypergolické pohonné látky - asymetrický dimetylhydrazín a oxid dusičitý. Sú zaujímavé tým, že nepotrebujú žiadnu zápalku, žiadnu iskru, horia jednoducho tým, že sa zmiešajú v spaľovacej komore motora.

Ak by sa to nepodarilo, Collins bol pripravený letieť domov sám. Bol to jeden zo scenárov, ktoré sa počas prípravy nacvičovali. Collins sám o tom hovorí: „Moja úplne súkromná hrôza posledných šesť mesiacov bola, že ich budem musieť nechať na Mesiaci a letieť domov sám. Ak sa nedostanú z povrchu, alebo sa zrútia späť naň, nespácham samovraždu, vrátim sa domov, ihneď, ale budem do konca života poznačený a viem to. Je možno lepšie nemať túto možnosť."

12:54

Armstrong pripomína Aldrinovi naposledy postup: „Päť sekúnd pred zážihom stlačím ABORT STAGE a ENGINE ARM a Ty stlačíš PROCEED: A to je všetko."

Aldrin odpočítava posledné sekundy: „Deväť, osem, sedem, šesť, päť, ABORT STAGE, ENGINE ARM, ASCENT, PROCEED-„

Zlomok sekundy sa nič nedeje. A potom je počuť tlmený úder uvoľňujúcich sa pyrotechnických nitov a astronauti cítia stabilné preťaženie, asi ako v rýchlovýťahu. Eagle opúšťa Mesiac.

„Sme voľní", hovorí Aldrin. Od LM letia kúsky izolácie a iných nečistôt, tlak vzostupového motora zhodil vlajku a Eagle stúpa a stúpa... Prví ľudia štartujú z povrchu iného nebeského telesa na cestu domov.

Let LM je v prvej fáze takmer vertikálny, až neskôr sa vzostupový stupeň nakláňa tak, aby mu motor dodal dostatočnú orbitálnu rýchlosť.

Collins, pripravený na všetko, zrazu zbadá vo svojom sextante malý bod. Je to Eagle, stúpajúci z mora kráterov tak stabilne, ako by išiel po koľajniciach. Collins lieta od okna k oknu, svoj Hasselblad takmer prilepený k oku, ešte aj počas manévrovania s Columbiou pre konečné spojenie s Eagle. Pritom sa mu podarí fantastická fotografia - Eagle, Mesiac a nad nimi Zem. Celé ľudstvo, okrem neho samotného na jedinej fotografii...

Eagle sa bez problémov nabodáva na hrot Columbie a Collins môže posledný krát odstrániť spojovací mechanizmus a privítať so širokým úsmevom svojich kolegov. Ešte stihol zvýšiť tlak v Columbii, aby jemný „prievan" znížil množstvo prachu, zaneseného do CM.

Astronauti transportujú všetko dôležité do CM, samozrejme najprv debny so vzorkami, je pre ne v nákladovom priestore pripravené prázdne miesto. Armstrong ukazuje Collinsovi v malom vrecúšku to, čo aj jeho najviac prekvapilo - čierny mesačný prach, ktorý pokrýva aj kamene, ktoré Armstrong spolu s ním do vrecka nabral - toto je vrecko s núdzovou vzorkou.

Astronauti zatvárajú CM a LM a po niekoľkých minútach odpájajú vzostupový stupeň LM. Eagle doslúžil, jeho poslednou službou bude, že špecialisti v Houstone budú ešte niekoľko dní, než sa definitívne zrúti na povrch Mesiaca, pozorovať, ako sa budú správať jeho systémy. Väčšina z nich bude pri dopade ešte bez problémov fungovať, poznatok, ktorý o dva roky zachráni trom astronautom život. Ale nepredbiehajme.

Tesne po polnoci 22. júla 1969 astronauti zapaľujú motor SPS, ktorý ich po bezchybnom zážihu posiela naspäť domov, na Zem. Mike Collins vyznáva motoru lásku, konečne sú na ceste domov, už ich nič nemôže zastaviť...

Cesta domov je rovnako pokojná, ako cesta k Mesiacu. Astronauti plnia bežné úlohy, fotografujú Zem a Mesiac, počas televízneho prenosu hodnotia význam misie a vzdávajú hold státisícom Američanov, ktorí ju svojou perfektnou prácou umožnili.

24. júla 1969 sa prví ľudia, ktorí navštívili iné nebeské teleso, vracujú domov. O 11.49 Houstonského času dosadá Columbia do vĺn Tichého oceánu, ais 1500 km juhozápadne od Honolulu, neďaleko záchrannej lode USS Hornet. Nečakajú ich ale vrelé objatia, ani priateľské stisky rúk.

Je tu totiž problém možnej kontaminácie. Astronauti sú pochopiteľne kontaminovaní mesačným prachom, o ktorom v tejto dobe nikto nevie, či nie je, alebo nemôže byť v priaznivých podmienkach biologicky aktívny. Predstava, že úspešná misia prinesie na Zem neznáme mikroorganizmy, proti ktorým sa ľudstvo nebude vedieť brániť, straší vedcov ešte v časoch, kedy sa o letoch k Mesiacu písalo len v vedecko-fantastickej literatúre. je preto logické, že NASA sa musela pripraviť aj na riešenie tohto problému. Celé vnútro lode, vrátane astronautov je potenciálne biologicky nebezpečné, preto bol vypracovaný presný, aj keď z dnešného pohľadu trochu naivný plán presunu lode a astronautov do karantény.

V Houstone sa už v roku 1967 začala stavba LRL (Lunar recieving laboratory - laboratórium pre mesačné vzorky), súčasťou ktorej boli aj karanténne priestory pre astronautov, laboratóriá pre výskum mesačných vzoriek, nemocnica, bar, kaviareň, kuchyňa, telocvičňa. Laboratórium je hermeticky izolované od okolia, s viacnásobnou ochranou proti prieniku mikroorganizmov smerom von, ale aj dnu. Tu strávia astronauti dva týždne po skončení letu, dobu, ktorú považuje väčšina odborníkov tej doby za dostačujúcu pre zistenie, či sa nenakazili nejakým mesačným mikroorganizmom.

Problémom je ale najmä preprava astronautov a lode do LRL. Keďže Apollo pristáva na mori, je veľmi ťažké dokonale zabrániť úniku mesačného prachu do atmosféry. Postup predpokladá, že astronautom potápači zo záchrannej jednotky vhodia do lode tzv. BIG (Biological Isolation Garment - biologický izolačný oblek), ktoré si astronauti oblečú ešte na palube Columbie. Následne vylezú z lode, ktorá sa opäť hermeticky uzatvorí a dopraví do LRL. Astronautov ešte na gumovom člne záchranná jednotka (tiež oblečená v BIG) opláchne dezinfekčným roztokom. Vrtuľník ich dopraví na palubu USS Hornet, kde je pre nich pripravená MQF (Mobile Quarantine Facility - mobilná karanténa jednotka) - karavan o niečo väčší ako veľký obytný príves. Tam ich bude čakať kuchár a lekár - dobrovoľníci, ktorí spolu s nimi pocestujú do Houstonu, kde spolu s nimi prejdú do LRL, poskytujúcej samozrejme oveľa väčší priestor a komfort.

10. augusta večer sa karanténa končí. Misia Apolla 11 skončila brilantným úspechom. Astronauti sú zdraví, vzorky zamestnajú vedcov ešte po mnoho mesiacov, astronautov čaká nekonečný maratón verejných vystúpení, parád a prijatí u mnohých hláv štátov počas svetového turné, ktoré bude nasledovať. Ani jeden z nich už nikdy do vesmíru nepoletí.

Apollo 11 je úplným úspechom, Kennedyho výzva, jeho úloha je splnená. Dá sa povedať, že Američania tieto preteky, vyhlásené pôvodne Rusmi štartom Sputniku 1 a letom Jurija Gagarina, vyhrali. Odteraz sa budú obidve vesmírne veľmoci vo svojich snaženiach zbližovať. Rivalita postupne ustúpi rešpektu a kolegialite, ktoré vyvrcholia v spoločných projektoch a plánoch.

Zatiaľ je ale ruská reakcia na úspech Apolla 11 typická. Krátka informácia sovietskych občanov, dovtedy kŕmených propagandou o ruskej vesmírnej nadvláde, šokovala. Našli sa dokonca krajiny, ktoré svojich občanov o lete a úspechu Apolla 11 vôbec neinformovali (Čína, Albánsko, Severná Kórea a Severný Vietnam). Rusi budú po niekoľko desaťročí tvrdiť, že sa žiadne preteky nekonali, že celé ich snaženie bolo zamerané iným smerom, k orbitálnym základniam na obežnej dráhe Zeme.

Našli sa takí, ktorí sa pýtali: "načo tam majú letieť ďalší ľudia, veď Rusov sme porazili a Kennedyho cieľ sme dosiahli?" Kennedy skutočne nehovoril nič o výskume Mesiaca a o ďalších letoch, ním stanovená úloha bola jednoduchá - pristáť a vrátiť sa späť.

Väčšine bolo jasné, že vo výskume Mesiaca treba pokračovať, že misia Apolla 11 bola naozaj len prvý krokom na povrch nášho nebeského suseda a že treba o Mesiaci v rámci dostupných možností zistiť čo najviac. NASA mala nakúpených dosť Saturnov pre lety až po Apollo 20 (najmä preto, že nikto nedokázal odhadnúť, koľko letov bude pre dosiahnutie Kennedyho cieľa skutočne potrebných), North American vyrábal ďalšie CSM, Grumman mal hotové ďalšie LM. Bolo jasné, že po úspechu Armstronga, Aldrina a Collinsa sa Američania na Mesiac vrátia a to veľmi skoro.

Už v čase, keď Neil, Buzz a Mike s manželkami štartovali na svetové turné, iní traja muži, Charles „Pete" Conrad, Richard „Dick" Gordon a Alan „Al" Bean trénovali v záverečnej fáze pre svoj let na Apolle 12.

Lety na Mesiac nie sú nikdy rutinou. Tento let to mal len potvrdiť. Išlo totiž o prvú návštevu pri ľuďmi vyslanej sonde na inom nebeskom telese. Surveyor 3 čakal na svojich návštevníkov už 2 roky v Oceáne búrok. Prídu Pete Conrad a Al Bean na návštevu?

(článek byl původně napsán pro blog.sme.sk)