Juraj Petrovič

„Muži, ktorí sú v tejto miestnosti, budú pristávať na Mesiaci. Dnes neviem povedať, kto bude prvý, druhý, alebo tretí, ale ten, kto bude ako prvý stáť na Mesiaci, je dnes tu, v tejto miestnosti." Donald K. Slayton sa pozrel okolo seba na 18 astronautov, ktorí sa v apríli roku 1967 zhromaždili v jednej z konferenčných miestností na treťom poschodí Budovy č. 4 v MSC v Houstone. NASA sa postupne spamätávala z tragédie Apolla 1, v North American Aviation vznikala nová, ohňovzdorná veliteľská sekcia a astronauti čakali na Slaytonove rozhodnutia, ktoré mali určiť ich ďalší osud v rámci programu Apollo.

Deke Slayton mal smolu. Než sa mohol vydať na svoj prvý let v Mercury, lekári u neho objavili drobné nepravidelnosti srdcového rytmu, ktoré sa prejavovali pri jazdách na centrifúge a tak ho „uzemnili" skôr, než mohol svoj strieborný odznak astronauta-čakateľa vymeniť za zlatý odznak vesmírneho veterána. Namiesto toho sa stal šéfom všetkých astronautov, ich nadriadeným a v istom zmysle aj ich osudom. Slayton mal totiž prakticky neobmedzenú moc pri výbere jednotlivých posádok amerických vesmírnych lodí. Jediným človekom, ktorý mal zrejme rovnako významný vplyv ako Slayton, bol ďalší „uzemnený" astronaut Alan B.Shepard. Ten stihol aspoň jeden let pred tým, než ho lekári v lete roku 1963 pre Meniérovu chorobu vyradili z rotácie, v čase, kedy s Tomom Staffordom trénoval na let Gemini 3. Gemini 3 napokon pilotovali Grissom s Youngom a Shepard sa stal Slaytonovým zástupcom a spolurozhodovateľom o zložení posádok. Ako priamy nadriadený astronautov mal na starosti dennú organizáciu ich práce, dohliadal na ich výcvik, zabezpečoval kontakt s médiami a ďalšie každodenné povinnosti, ktoré mu Slayton, zamestnaný hlavne plánovaním misií, tvorbou a kontrolou letových plánov ako aj spoluprácou s dodávateľmi, kde mali mať astronauti vplyv na vývoj systémov vesmírnych lodí, prenechal.

Doteraz nikto nevie, aký kľúč vlastne Slayton a Shepard používali. Nikdy o tom nehovorili, nikdy nemuseli nikomu v NASA zdôvodňovať svoje rozhodnutia, ktoré boli niekedy aj zvláštne. Slayton sa k tejto problematike vyjadril len raz, v súvislosti s menovaním posádky Apolla 11: „Najprv vyberám veliteľa. Okrem toho, že je dobre trénovaný, musí vedieť aj veliť. Niekto môže byť skvelým astronautom, ale nemusí vedieť veliť. Ak to nevie, jeho posádka nepracuje tak, ako treba. Potom vyberám pilota veliteľského modulu, teda toho, kto zostane počas vychádzky na Mesiaci na jeho obežnej dráhe. Nakoniec sa stretneme a spolu vyberáme tretieho."

Astronautov, ktorí by radi velili letu na povrch Mesiaca a ktorí na to mali reálne šance bolo niekoľko, nikto ale nedokázal povedať, ktorý let presne skončí ako prvý na Mesiaci.

NASA mala totiž presný plán misií, ktoré bolo treba uskutočniť a až potom bolo možné pokročiť ďalej. Misie boli označené písmenami a predstavovali jednotlivé evolučné stupne, ktoré viedli k pristátiu na Mesiaci. Až dokonalé splnenie úloh, stanovených pre každú misiu umožňovalo pokročiť k ďalšiemu písmenu. Pokiaľ by sa z akýchkoľvek dôvodov úlohy nepodarilo splniť, pokračovalo by sa s tým istým typom misie (napr. D-2, D-3, atď).

Plán vyzeral na jar roku 1967 nasledovne:

* Misie A a B boli bezpiltoné skúšky

Skôr než prejdeme ku konkrétnym zmenám, ktoré boli urobené na CM v dôsledku Požiaru, treba si aspoň trochu predstaviť loď Apollo a jej nosiče Saturn IB a Saturn V.

Loď Apollo sa skladala z troch častí - veliteľského modulu (CM - command module), servisnej sekcie (SM - service module) a lunárneho modulu (LM, pôvodne LEM - lunar [excursion] module). 17 ton hliníka, ocele, medi, titánu a syntetických materiálov, 33 ton paliva, 4 milióny súčiastok, 65 kilometrov káblov, 100 000 výkresov, 27 subsystémov, 678 prepínačov a 410 ističov malo dostať amerických astronautov na Mesiac.

CM a SM leteli prakticky po celú dobu letu spolu, preto sa označovali ako jeden celok skratkou CSM (command and service module). LM štartoval zložený v adaptéri nad tretím stupňom Saturnu V, pričom po navedení lode na dráhu k Mesiacu bolo potrebné odpojiť CSM od tretieho stupňa, otočiť sa, spojiť s LM a vytiahnuť ho z adaptéra (tzv. transposition and docking maneuvre).

Veliteľský modul bol na svoju dobu neuveriteľne priestranný. Objem kabíny pre astronautov bol vyše 6 m3, plocha podlahy kabíny bola 4 m2, čo bolo neuveriteľne veľa, ak si uvedomíme, že v Gemini mali astronauti len o niečo viac miesta, ako vodič vo väčšom osobnom aute. Bol to príjemný, ale, ako neskôr uvidíme, aj problematický prvok.

Celú prednú časť kabíny zaberal mohutný oceľovosivý prístrojový panel, pred ktorým boli umiestnené sedačky astronautov. Tie slúžili hlavne dvom účelom - poskytovali oporu pri štarte a najmä boli konštruované tak, aby výrazným spôsobom tlmili náraz pri dopade na hladinu oceánu. Plocha, ktorou CM dosadal na more bola totiž veľká a tak zbrzdenie pri pristátí rýchlosťou vyše 30 km/h bolo dosť prudké. Navyše museli sedačky túto úlohu plniť aj pri neočakávaných situáciách, ku ktorým našťastie počas celého trvania programu ani raz nedošlo. Ak by totiž došlo k prerušeniu štartu v dôsledku technickej závady na Saturne, záchranná vežička by odpútala CM od zvyšku lode a vyniesla ho do takej výšky aby bol schopný samostatne pristáť na vlastných padákoch. Práve tento krízový scenár vyvolal pri lete Apolla 7 takmer prerušenie štartu. Sedačky pôvodnej konštrukcie, ktoré boli v jeho lodi (nové sedačky pre Block II ešte neboli schválené pre let) totiž neumožňovali pristátie na pevnej zemi, ich konštrukcia nemala dostatočnú schopnosť absorbovať energiu nárazu pri takomto pristátí. Keby ale došlo k prerušeniu štratu krátko po odpútaní sa rakety od rampy a vietor v oblasti by bol rýchlejší ako 33 km/h, loď by mohol odniesť späť nad pevninu. Vietor tesne pred štartom bol na hranici povolenej rýchlosti a kabína lode sa vo výške takmer 70 metrov poriadne kymácala. Wally Schirra váhal niekoľko minút, či štart radšej neodložiť alebo či v prípade núdzového odpútania kabíny riskovať prípadné pristátie na pevnej zemi. Nakoniec ho ubezpečenie D.Slaytona, že vietor je na limite, ale nie za ním, presvedčilo a súhlasil s pokračovaním odpočítavania.

Pod sedačkami sa v CM nachádzal tzv. dolný úsek (lower equipment bay), voľný priestor s množstvom skladovacích priestorov, klimatizačným zariadením a tu sa nachádzali aj sextant, teleskop, inerciálna plošina a palubné gyroskopy, ktoré zabezpečovali jej orientáciu. Táto plošina spolu s gyroskopmi mala zohrať pri letoch Apolla k Mesiacu veľmi dôležitú úlohu, v spojení s palubným počítačom bola takpovediac jediným prvkom, ktorý umožňoval presne určiť polohu a rýchlosť lode vo vesmíre a bez nej by sa Apollo k Mesiacu nikdy nedostalo. Detailnejšie sa jej budem venovať nabudúce.

Nejeden novinár, či hosť sa astronautov pýtal, ako sa vo vesmíre chodí na záchod. Obvyklá odpoveď bola: "No, treba stiahnuť okienko a poobzerať sa po najbližšej pumpe..." Skutočnosť na Apolle vyzerala samozrejme inak.

V tejto časti lode sa totiž nachádzal aj systém manažmentu odpadu, ako sa honosne nazýval systém pre vykonávanie telesných potrieb kozmonautov. Močenie nebolo veľkým problémom. Na penis sa natiahla hadica, ktorá cez ventil viedla mimo lode, takže o správny „chod vecí" sa postaralo vákuum mimo lode, regulované ručným ventilom. Vedľajším efektom boli nádherné hviezdičky zmrznutej kvapaliny, ktoré sa vyrojili z boku lode a ktoré astronauti pomenovali „súhvezdie Urion".

Omnoho ošemetnejším a časovo náročnejším bolo vykonávanie veľkej potreby. V beztiažovom stave ničnikam nespadne. Preto mali astronauti k dispozícií niečo na spôsob plienok, alebo vreciek s dvojitým okrajom, „produktu" sa muselo pomôcť prstom a nasmerovať ho správnym smerom. Následne bolo potrebné do vrecka pridať špeciálnu germicídnu látku, ktorá bránila tvorbe mikroorganizmov a rozkladných plynov. Po zalepení sa musel obsah s germicídnou látkou patrične premiesiť a následne sa tuhý odpad skladoval v prázdnych kontajneroch na jedlo v dolnej časti lode. Procedúra bola únavná, nepríjemná, obťažujúca samozrejme aj kolegov zápachom a trvala vždy minimálne 45 - 60 minút. Každý člen posádky si na tieto úkony musel nájsť čas vtedy, keď nemal v letovom pláne na programe inú činnosť a to s dostatočnou časovou rezervou. Preto sa posádka veľmi krotila v jedle a vďaka tomu aj v „produkcii" odpadu. Počas 11 dní letu Apolla 7 traja muži použili len 12 sáčkov.

Spánok v lodi tiež nebol jednoduchý. Spánok v prostredí, kde si nemôžete ľahnúť a prykryť sa je sám o sebe nekvalitný, človek je na tento pocit zvyknutý tak, že prakticky všetci astronauti potrebujú určitý čas, aby si na jeho absenciu zvykl. Okrem toho boli astronauti pod trvalým prílevom adrenalínu a priestor lode nebol zas tak veľký, že by umožňoval nejaké súkromie. Pri prvých letoch Apolla sa pritom vyžadovalo, aby minimálne jeden astronaut bol v službe a neustála komunikácia s Houstonom tiež nepomáhala spánku. Navyše sa spacie vaky ukázali ako nevhodne ušité, väčšina astronautov sa radšej pripútavala do svojej sedačky a pokúšala sa nepočúvať komunikáciu s Houstonom, bzukot elektroniky a hučanie klimatizačných ventilátorov. Tie museli byť spustené, inak na chladiacich hadiciach pre elektroniku okamžite začala kondenzovať vydýchaná vodná para a astronauti museli vzniknutú vodu odsávať mimo lode, aby sa nevznášala v kabíne.

Samostatnou kapitolou boli nosiče, ktoré vynášali Apollo na obežnú dráhu okolo Zeme a ďalej k Mesiacu. Menší Saturn IB bol zosilnenou verziou prvého Saturnu a skladal sa z dvoch stupňov. V prvom pracovalo osem motorov Rocketdyne H-1 na letecký petrolej a kvapalný kyslík, druhým stupňom bol stupeň S-IVB, ktorý neskôr slúžil ako tretí stupeň Saturnu V. Poháňal ho jediný motor Rocketdyne J-2, prvý letuschopný motor na kryogénne pohonné hmoty, teda kvapalný vodík a kvapalný kyslík. Vývoj motora nebol jednoduchý a sprevádzali ho mnohé ťažkosti. Napriek tomu sa firme Douglas Aircraft, ktorá vyrábala celý stupeň S-IVB, podarilo problémy s motorom vyriešiť a dodržať všetky termíny tak, že neohrozila ani raz letové plány Apolla.

Inak to bolo s druhým stupňom Saturnu V, stupňom S-II, ktorý bol vybavený piatimi motormi J-2 a ktorý vyrábala North American Aviation. Nepravidelnosti v horení motorov a oscilácie, ktoré by spôsobovali neprípustné preťaženie astronautov pri štarte trápili von Brauna a jeho tým, ako aj inžinierov v North American počas celého roku 1967. Až kompletné prebudovanie palivových potrubí k motorom, úprava závesov a doplnenie malej vyrovnávacej nádrže tesne pred turbočerpadlo vodíka pred spaľovacou komorou motora znížili tieto vibrácie na únosnú mieru. Stupeň S-II ale nebol súčasťou Saturnu IB, ktorý bol určený na dopravu CSM na obežnú dráhu Zeme, takže neohrozil termín štartu Apolla 7 a pred štartom Apola 8 sa väčšinu problémov podarilo vyriešiť.

Veľmi veľa záležalo na tom, ako sa dodávateľom podarí splniť termíny a zadania, ktoré od NASA dostali. Najmä vývoj nového CM v North American Aviation bol kľúčovou úlohou, ktorej sa venovala maximálna pozornosť. Poučenia z tragédie naozaj fungovali. Astronauti ako prvú zaregistrovali úplnú zmenu atmosféry. Kým pred požiarom boli vnímaní skôr ako brzdiči vývoja a nepríjemní „výmyselníci", drastické zmeny v managemente NAA viedli aj k zmene prístupu. John Haley, ktorý prevzal vedenie divízie po H.Stormsovi trval na tom, že astronauti musia mať možnosť pripomienkovať čokoľvek, aj keď by to malo znamenať zdržanie, za ktoré nezodpovedali. Každý si po požiari uvedomil, že životy astronautov sú naozaj závislé od kvality práce, ktorú robí a na kvalite CM Block II sa to prejavilo mimoriadne výrazným spôsobom. Problémy, ktoré sa v januári 1967 zdali neprekonateľné, zmizli akoby šibnutím čarovného prútika. Komunikácia so zemou, káble, systém zabezpečenia životných podmienok, ohňovzdornosť prakticky všetkého, čo bolo v interiéri lode, to bolo považované za samozrejmosť, aj keď to vyžadovalo tisíce hodín práce, testovania a vyberania, kým sa to podarilo dosiahnuť.

Block II mal samozrejme aj nový prielez, ktorý sa dal otvoriť v priebehu 5 sekúnd. Otváral sa smerom von, čím sa odstránila hlavná príčina smrti Grissoma, Whitea a Chaffeeho. Ďalšia z hlavných príčin - kyslíková atmosféra bola taktiež zmenená. Pôvodne sa dokonca uvažovalo nad úplnou zmenou letovej atmosféry na zmes kyslíka a dusíka, problémy, spojené s odtlakovaním a natlakovaním LM na povrchu Mesiaca, alebo pri núdzovom prestupe z LM do CM cez vonkajší priestor (skafandre astronautov mali ako pracovnú atmosféru zásadne čistý kyslík, ale pri nižšom tlaku, čo by pri použití dusíka v letovej atmosfére v lodi astronautom spôsobovalo kesónovú chorobu), viedli nakoniec ku kompromisu - pri štarte a všetkých pozemských testoch sa používala zmes 60% kyslíka a 40% dusíka a po štarte bola postupne nahrádzaná čistým kyslíkom s nižším tlakom. Tak sa predišlo problémom s dopĺňaním dusíka do atmosféry, ako aj problémom pri pristátí na Mesiaci.

Hlavným managerom, ktorého Jim Webb poveril dohľadom nad rekonštrukciou Apolla bol George Low. Je to najmä jeho zásluha, že sa podarilo dotiahnuť rekonštrukciu CM tak ďaleko, že pri preberaní CM od North American v máji 1968 bolo konštatovaných 13 menších nedostatkov (pri Apolle 1 to bolo vyše 100 a mnohé z nich boli označené ako závažné!), ktoré nebránia štartu Apolla 7 v októbri 1968. CM101 bol po odstránení týchto nedostatkov dodaný na Cape Canaveral 30. mája 1968 a začala sa montáž na SM a spolu s SM na nosič Saturn I-B

Wally Schirra bol veliteľom záložnej posádky Apolla 1. Jeho priateľ a kolega z Originálnej Sedmičky, Gus Grissom, zahynul pri Požiari. Teraz bolo na ňom, aby predviedol nielen americkej verejnosti, že 20 mesiacov, ktoré NASA strávila rekonštrukciou, vrátili Apollu krídla. Dvaja nováčikovia - Walter Cunningham a Don Eisele ho mali sprevádzať pri, ako všetci dúfali a verili, prvom a úspešnom pilotovanom lete Apolla do vesmíru. Vďaka tomuto letu sa Schirra stal jediným astronautom, ktorý pilotoval všetky dovtedajšie americké vesmírne lode - Mercury, Gemini a Apollo. Bolo to pre neho vyvrcholením kariéry a už mesiac pred letom oznámil, že po skončení letu odchádza z NASA.

Úloha posádky Apolla 7 bola zdanlivo jednoduchá - overiťschopnosti CSM (bez lunárneho modulu) na obežnej dráhe okolo Zeme, otestovať navigačný počítač, preveriť všetky zariadenia, ktoré mali na dlhej ceste k Mesiacu zabezpečovať životné podmienky astronautov. Schirra bol pri tvorbe letového plánu veľmi prísny, bránil sa čomukoľvek, čo nepovažoval za absolútne nevyhnutné pre splnenie misie. Vždy znovu opakoval, že je skúšobný pilot a nie vedec, fotograf, či kameraman. Malá čiernobiela televízna kamera lietala do a z lode ako lietajúce dvere - chvíľu bola súčasťou výbavy, chvíľu zas nie. Až na zásah šéfa programu Apollo, generála Phillipsa a Georga Lowa nakoniec pevne zakotvila na palube a priniesla divákom na celom svete prvé „pohyblivé obrázky" z obežnej dráhy. V čase IMAX-ových projekcií niečo takmer smiešne, na tú dobu to ale bola revolúcia a v konečnom dôsledku z pohľadu verejnosti aj najväčší úspech letu. A keďže verejnosť tento projekt financovala zo svojich daní, bolo dosť dôležité, aby so svojou podporou vydržala.

Apollo 7 odštartovalo na špici Saturnu IB 11.10.1968 presne o 11:00. O desať minút neskôr si vo výške 225 - 280 km nad povrchom Zeme začali astronauti vychutnávať beztiažový stav. Ich prvou úlohou bola simulácia spojenia s lunárnym modulom, pre tento účel bol na poslednom stupni Saturnu namontovaný model navádzacieho terča LM. Panely adaptéra pre LM, ktoré mali chrániť lunárny modul pri štarte sa ale úplne neotvorili, takže priblíženie a simulované spojenie sa neuskutočnilo (pri ďalších letoch toto nemal byť problém, panely boli odstreľované malými pyrotechnickými náložami tak, aby v žiadnom prípade neblokovali prístup k LM).

Následne došlo k prvému testu motora servisnej sekcie, teda motora, od ktorého závisel pri letoch k Mesiacu život posádky. Ak by motor čo len jediný krát zlyhal, niektorá z posádok Apolla by v lepšom prípade nemala šancu pristáť na Mesiaci, v tom horšom by sa už nikdy nevrátila na Zem. Preto bol tento mimoriadne dôležitý motor konštruovaný úplne inak, ako motory Saturnu V. Motor SPS (Service propulsion system - Pohonný systém servisnej sekcie) fungoval na tzv. hypergolické pohonné hmoty. To sú látky, ktoré po zmiešaní horia samovoľne, ich chemické zloženie jednoducho neumožňuje, aby nehoreli. Preto nebol na SPS potrebný nijaký zápalný systém, pre zvýšenie bezpečnosti sa tiež nepoužívali turbočerpadlá, ale palivo vytláčalo z nádrží plynné hélium. Maximálna jednoduchosť a pohonné látky, ktoré horia samovoľne ihneď po zmiešaní, mali zabezpečiť čo najväčšiu spoľahlivosť motora. Opatrnosť konštruktérov sa vyplatila - motor SPS nezlyhal počas letov Apolla ani jediný raz.

Aj na Apolle 7 prebehol prvý test veľmi dobre a pre astronautov bol prekvapením.

Pomalý štart Saturnu V ich nijako nepripravil na skutočnú „raketu", ktorá ich pribila do sedačiek tak, že Shirra zvolal Filnstonovské „Yabadabadoo!!!". Motor bol počas letu zapálený osem krát a jeho funkcia bola zakaždým bezchybná.

Posádka si užívala najviac práve dostatok voľného priestoru v lodi. V dolnom úseku sa mohol astronaut vystrieť v bezváhovom stave tak, že sa ničoho nedotýkal - nepredstaviteľná vec pre pilotov, zvyknutých na miniatúrne kabíny Mercury, či o niečo málo priestrannejšie Gemini. Posádka Apolla 7 nepozorovala vážnejšie problémy s pohybom v beztiažovom stave, zato sa nekonečne často a dôkladne sťažovala na kvalitu stravy. Napriek úpornej snahe lekárov a inžinierov vyrobiť stravu vhodnú pre beztiažový stav, ktorá by bola chutná a pritom bezpečná, veľmi sa im to nepodarilo. Krehké veci sa drobili, takže omrvinky lietali po kabíne a astronauti ich museli pracne naháňať vysávačom (vákua mali za stenou lode dosť, takže to bol najjednoduchší spôsob upratovania) a aj ostatné jedlá komentovali ako bez chuti, prípadne so zvláštnou „gumovou", či „plastovou" príchuťou.

Keď dodatočné požiadavky riadenia letu naplnili letový plán, Shirra sa chystal zrušiť prvý plánovaný televízny prenos, nakoniec sa ale pre potešenie všetkých, vrátane posádky uskutočnil. Ukazovali ako jedia, pijú, pracujú a pohybujú sa v beztiažovom stave a tiež sa pokúšali ukázať ľuďom na Zemi, ako vyzerá ich domovská planéta z výšky 250 km.

Dosť nepríjemný problém sa objavil už 15 hodín po štarte - Shirra dostal nádchu a Eisele s Cunninghamom nasledovali pár hodín po ňom. Poviete si - čo tam po nejakej nádche, je ale rozdiel, keď ste pekne na Zemi a gravitácia sa stará o odtok všetkého, čo Váš nos vyprodukuje, alebo ste 250 km nad Zemou a žiadna gravitácia Vám, ani Vášmu nosu nepomáha. Všetko sa Vám zbiera v nose a prínosových dutinách a snaha zbaviť sa obsahu nosa je veľmi bolestivá pre uši. Hlavnou obavou, ktorou sa začali zaoberať už niekoľko dní pred pristátím bolo, že ak by mali podľa predpisu na hlavách prilbu počas pristátia, mohol by im narastajúci tlak v strednom uchu pretrhnúť bubienky. Deke Slayton sa ich pokúšal presvedčiť, ale Shirra bol neoblomný. Vzali si lieky a celý čas počas zostupu vydržali bez prilieb a bez vážnejších problémov s ušami. 22.10.1968 pristálo Apollo 7 v Atlantiku neďaleko Bermúd, len 2 km od plánovaného miesta pristátia. Po dopade sa loď obrátila dole hlavou, ale jedno zopnutie spínača nafúklo malé balóny, ktoré ju rýchlo obrátili späť. Potápači zo záchrannej jednotky potom pripojili k lodi nafukovací „golier", ktorý ju držal v správnej polohe. Astronauti preliezli do nafukovacieho člna, odkiaľ ich po jednom vytiahli v koši na palubu vrtuľníka. O niekoľko minút boli unavení, ale šťastní Shirra, Eisele a Cunningham na palube USS Essex, a na druhý deň cez Havaj na ceste domov.

Splnili svoju misiu na 100% a tým umožnili vianočný darček, ktorý si pre Američanov a ostatných nadšencov letov k Mesiacu vymyslel George Low. Dva dni po pristátí Apolla 7 oznámila NASA elektrizujúcu správu - Apollo 8 neodštartuje na pôvodne plánovanú misiu s LM na obežnej dráhe okolo Zeme. Nie, Apollo 8 bude loďou, ktorá dopraví prvých ľudí na obežnú dráhu Mesiaca! Navyše to bude presne na Vianoce. Lepší darček nemohla NASA vymyslieť.

(článek byl původně napsán pro blog.sme.sk)