Juraj Petrovič

V čase, kedy Koroljov bojoval s oponentmi Čelomejom a Gluškom, kedy sa ruský vesmírny program štiepil, mali Američania jasný plán. Končili sa lety Mercury, keď NASA odmietla Shepardov návrh na záverečný let, projekt Gemini bol už vo veľmi pokročilej fáze vývoja.

Zatienený úspechom Apolla, často býva tento projekt označovaný len ako nejaký medzistupeň, akoby Američania potrebovali nejaký program, kým sa naplno rozbehne Apollo. Nie je to pravda.

Spomínate si ešte na „vesmírny rebrík“ Christophera Krafta? Zopakujme si ho pre pripomenutie:
- obežná dráha
- výstup do otvoreného vesmíru
- stretnutie na obežnej dráhe
- spojenie dvoch lodí na obežnej dráhe
- dlhodobý vesmírny let

Zo stupňov tohto rebríka dosiahol program Mercury len prvý stupeň – obežnú dráhu a trojdňový let. Je to pochopiteľné, vesmírna loď sa konštruovala na tento účel a jej autor, Maxime E. Faget sa ani nenamáhal premýšľaťnad jej vylepšovaním. Pre dosiahnutie obežnej dráhy plne postačovala, no všetky ďalšie úlohy musela splniť oveľa sofistikovanejšia, väčšia a komplikovanejšia kabína.

Loď Gemini síce vzdialene pripomína Mercury, ale vonkajším vzhľadom podobnosť aj končí. Gemini bola dvojmiestna loď, plne manévrovateľná, s možnosťou výstupu do otvoreného vesmíru a jej životnosť na obežnej dráhe mala byť minimálne 14 dní. Mala umožniť pripraviť amerických astronautov na všetky úlohy a postupy, ktoré ich na ceste k Mesiacu čakali, na zvládnutie všetkých stupňov vesmírneho rebríka. Zhrňme si v krátkosti jednotlivé lety a ich úlohy:

Prvý pilotovaný let – Gemini 3 s Virgilom „Gusom“ Grissomom a Johnom Youngom bola krátka pilotná skúška novej lode a jej manévrovacích schopností.

Hneď druhý let Gemini 4 ale znamenal druhý stupienok rebríčka. Do otvoreného vesmíru sa 9.6.1965 ako prvý Američan dostal Edward White a aj keď toto prvenstvo získali Rusi 3 mesiace pred Američanmi, povzbudení úspechom Leonova mohli Američania naplánovať o 37 minút dlhší výstup. Ed White okrem toho ako prvý použil niečo, čo by sa dalo nazvať osobným raketovým pohonom. Pomocou pištole so stlačeným dusíkom krúžil okolo Gemini 4 a potvrdil, že aj dlhší pobyt v otvorenom vesmíre nespôsobuje človeku žiadne problémy s orientáciou, alebo pohybom. „Cítim sa ako milión dolárov!“, hovoril nadšený White, vznášajúc sa vedľa Gemini.

Problémy sa začali ukazovať v inej oblasti. Tou bola schopnosť človeka efektívne vykonávať vo voľnom priestore pracovnú činnosť. Ed White nemal žiadne konkrétne úlohy a napriek tomu sa do lode vrátil fyzicky vyčerpaný a prehriaty, s potom zatečeným v očiach. Napriek tomu bol moment, keď ho veliteľ James McDivitt vyzval k návratu do lode najsmutnejším okamihom v jeho živote.

Let Gemini 5 s Leroyom Gordonom Cooperom a Charlesom „Petom“ Conradom na palube sa niesol pod heslom „8 dní alebo bustu (náhrobný kameň)!“. Tento, na tú dobu najdlhší let, mal preveriť, ako bude organizmus astronautov reagovať na beztiažový stav. Išlo najmä o niektoré javy, ktoré zistili lekári po návrate posádky Gemini 4. Bol ním najmä úbytok kostnej hmoty a zníženie objemu krvnej plazmy. Určité obavy pretrvávali aj ohľadne krvného obehu a jeho spätnej adaptácie na pozemskú tiaž pri návrate z dlhodobejších letov.

Ďalší program misie bol kľúčový pre dlhodobejšie lety do vesmíru. Jednalo sa o prvý test nových palivových článkov, ktoré zabezpečovali syntézou kyslíka a vodíka jednak elektrickú energiu a jednak aj vodu pre chladenie elektroniky a pitnú vodu pre astronautov. Do tejto doby používali Američania klasické batérie, ktoré ale pri neexistencií solárnych článkov mali len obmedzenú životnosť. Skúsenosti s prekonávaním problémov s palivovými článkami boli veľmi cenné pre ďalšie lety, ukázalo sa aj, že astronauti neutrpeli žiadnu vážnejšiu zdravotnú ujmu, aj keď pretrvával problém s úbytkom vápnika v kostiach a hmoty krvnej plazmy. Vedci aj na základe výsledkov tohto letu usúdili, že pre zachovanie dobrého zdravotného stavu je nevyhnutné telesné cvičenie na obežnej dráhe.

Gemini 6 mala odštartovať 25.10 1965 krátko po štarte cieľa pre stretnutie na obežnej dráhe, nazvaného Atlas-Agena (podľa nosnej rakety Atlas a spojovacieho adaptéra s vlastným raketovým pohonom s názvom Agena). Tento stroj ale krátko po štarte havaroval. Gemini 6 bola ako posledná americká vesmírna loď vybavená klasickými batériami, ktoré obmedzovali jej životnosť na obežnej dráhe na 2 dni. Čo teraz? Posádka Gemini 7 už bola takmer pripravená na svoj let, náhradný cieľ pre Gemini 6 nebol k dispozícií a keďže neboli ešte zistené príčiny havárie Ageny, nebolo možné pokúšať sa ojej ďalší štart.

Po niekoľkých dňoch prišli manageri NASA s výnimočným nápadom – namiesto Ageny bude cieľom Gemini 6 nasledujúci let Gemini 7. Ten mal odštartovať v decembri 1965 a mal trvať 14 dní, teda dlhšiu dobu, než aká je potrebná pre let k Mesiacu, výsadok na jeho povrchu a let späť. Lode sa síce nemohli spojiť, ale samotné stretnutie na obežnej dráhe a spoločný let sú oveľa zložitejším problémom, ako samotné pevné spojenie lodí, ktoré sa na obežnej dráhe stretli.

Veľkou výzvou pre pozemný personál sa ukázala potreba pripraviť vo veľmi krátkom čase štarty dvoch rakiet za sebou. Na kozmodróme bola totiž jediná rampa pre štarty rakety Titan II, ktorá vynášala do vesmíru Gemini.

Frank Borman a James Lovell odštartovali 4.12.1965 na palube Gemini 7 na svoj štrnásťdňový let. Iba o 9 dní neskôr sa za nimi mali vydať Wally Schirra a Tom Stafford na Gemini 6A (A ako alternatívna misia). Takmer k tomu nedošlo.

1,2 sekundy po zapálení motorov Titanu II automatika motory vypla. Keďže podľa prístrojov raketa opustila rampu, povinnosťou veliteľa letu bolo katapultovať seba a pilota z kabíny pomocou záchranných sedačiek. Wally Schirra preukázal veľkú odvahu a dôveru v konštrukciu lode a neurobil nič. Chladnokrvnosť skúšobného pilota zachránila misiu, keď sa ukázalo, že celým problémom bol malý kryt z umelej hmoty, zabudnutý v jednom z palivových potrubí. Keby sa astronauti odpálili, kabína by bola určite zničená a k spoločnému letu s Gemini 7 by v žiadnom prípade nedošlo.15.12.1965 Gemini 6A nakoniec odštartovala a po šiestich hodinách letu sa stretla s Gemini 7 na obežnej dráhe. Bolo to prvé stretnutie dvoch pilotovaných lodí na obežnej dráhe a prvý americký let dvoch kozmických lodí naraz (Rusi ho absolvovali už pri letoch Vostoku 3 a 4 aj keď sa tieto lode vo vesmíre nestretli). Lode zostali pri sebe celé tri oblety Zeme a udržiavali vzdialenosť od niekoľkých desiatok metrov až po 30 centimetrov, Čo je na vesmírne pomery prakticky nula.

Gemini 6A následne pristála a Borman s Lovellom mali pred sebou posledné tri dni svojho letu. Pristáli po 13 dňoch a 18 hodinách a napriek náporu tiaže pri pristátí a viac než hodine vo vlnách nemali problém s chôdzou a celkovou adaptáciou na zemskú príťažlivosť. Ukázalo sa tiež, že úbytok vápnika a krvnej plazmy neboli väčšie, ako po predošlých kratších letoch a teda neohrozovali astronautov pri letoch k Mesiacu. Veľmi úspešný rok 1965, kedy Američania uskutočnili 5 pilotovaných letov do vesmíru, sa skončil, v roku 1966 čakalo na svoj štart ďalších 5 misií.

V marci odštartoval budúci prvý človek na Mesiaci - Neil Armstrong, spolu s Davidom Scottom na Gemini 8 a podarilo sa im po prvý krát uskutočniť pevné spojenie s cieľovým objektom Agena na obežnej dráhe.

Netušili ale, že jedna z manévrovacích trysiek ich lode sa zasekla v otvorenom stave a začala roztáčať celé súlodie. Keďže predpokladali, že problém je v Agene, odpojili svoju loď. Rotácia sa ale naďalej zväčšovala, až dosiahla hodnotu jednej otáčky za sekundu. Armstrong a Scott boli blízko strate vedomia a ak by sa rotácia ďalej zvyšovala, loď by sa určite rozpadla. Takrečeno v poslednej chvíli aktivovali motory pre návrat do atmosféry a pomocou nich sa im podarilo rotáciu zastaviť. Keďže letové predpisy určovali, že po aktivácii návratového systému sa let musí čo najskôr ukončiť, po dvoch ďalších obletoch pristáli Armstrong a Scott v náhradnej pristávacej oblasti v juhočínskom mori len po desiatich hodinách letu. Napriek predčasnému ukončeniu misie sa jednalo aspoň o čiastočný úspech a prejav vysokej kvality výcviku astronautov, ktorí zvládli životunebezpečnú situáciu s obdivuhodnou chladnokrvnosťou a rozvahou.

Pôvodnou posádkou Gemini 9 mali byť nováčikovia Elliot See a Charles Basset. Počas letu do továrne McDonnell v St. Louis narazili v hmle do jednej z továrenských budov, kde sa práve kompletovala ich loď a obaja boli na mieste mŕtvi. Po prvý krát v americkom pilotovanom programe vesmírnych letov musela nastúpiť záložná posádka a tak sa na Gemini 9A vydali do vesmíru Tom Stafford a Gene Cernan, neskorší posledný človek na Mesiaci. Program letu zahrnoval spojenie s novým spojovacím adaptérom, ktorého kryt sa ale po štarte neuvoľnil a tak sa Gemini nemohla s ním spojiť. Pre jeho vzhľad ho Tom Stafford nazval „rozzúreným aligátorom“.

Gene Cernan tiež uskutočnil druhú americkú vesmírnu vychádzku a musel bojovať s mnohými problémami. Ukazovalo sa, že práca vo vesmíre bude bez opory prakticky nemožná. Akýkoľvek cielený pohyb bol sprevádzaný nechceným protipohybom a tak sa Cernan pri pokusoch s novým zariadením pre pohyb v priestore AMU (Astronaut Maneuvering Unit – jednotka pre pohyb astronauta) dosť natrápil a mal čo robiť, aby sa ho pred návratom do kabíny Gemini vôbec dokázal zbaviť.

Problémy s pohybom mimo lode pokračovali aj pri lete Gemini 10. Michael Collins (neskorší pilot veliteľského modulu na Apolle 11) si rovnako ako jeho predchodca Gene Cernan sťažoval, že pohyb mimo lode je mimoriadne únavný a náročný na koordináciu pohybov a opakoval žiadosť o čo najväčší počet záchytných bodov na povrchu lode, aby sa astronaut mal pri pohybe okolo nej kde fixovať. Spolu s Johnom Youngom ale úspešne vyskúšali let po vysokej obežnej dráhe. Po bezproblémovom stretnutí a spojení s Agenou ich jej motor vyniesol na vysokú obežnú dráhu okolo Zeme a opäť späť do jej blízkosti.

Budúci tretí muž na Mesiaci, Pete Conrad sa spolu so svojím dlhoročným priateľom Dickom Gordonom vydal na predposlednú misiu programu Gemini. Podarilo sa im veľmi dôležité stretnutie a spojenie s Agenou už pri prvom oblete (rovnaký scenár sa mal odohrávať pri štarte z Mesiaca a stretnutí lunárneho a veliteľského modulu lode Apollo na obežnej dráhe). Následná vychádzka, pri ktorej mal Gordon pripojiť k Agene lano, pomocou ktorého chceli vedci skúmať možnosť vytvorenia slabej umelej gravitácie bola pre Gordona doslova galejami. Po neúspešnom prvom pokuse sa Gordonovi podarilo sadnúť si obkročmo na Agenu a mohutne povzbudzovaný Conradovými výkrikmi „Osedlaj ju, kovboj!“ sa snažil lano k Agene pripojiť. Stálo ho to nesmiernu námahu, veľmi veľa času a do kabíny sa vrátil úplne prepotený a vyčerpaný.

Na druhý deň astronauti zapálili motor Ageny a vďaka nemu sa mohli na Zem pozrieť z rekordnej výšky 1367 km. Nikto dovtedy a ani po nich, až do letu Apolla 8, nebol tak vysoko.

Druhá vychádzka do otvoreného priestoru bola oveľa pohodovejšia, dokonca si obaja astronauti počas preletu nad nočnou stranou Zeme zdriemli v otvorenej lodi – Conrad vo vnútri a Gordon pripútaný v prieleze.

Gemini 12 bola záverečným dejstvom programu Gemini a v podstate zopakovala program predošlých misií, aj keď s niektorými výnimkami. Jim Lovell a Edwin „Buzz“ Aldrin hneď na začiatku museli riešiť problém s výpadkom stretávacieho radaru. Našťastie práve Aldrin riešil problematiku stretnutia na obežnej dráhe dávno pred tým, než sa stal astronautom. Jeho doktorská práca na MIT (Massachusets Institute of Technology – jednej z najprestížnejších technických univerzít na svete) bola práve na túto tému. Aldrin naviedol s pomocou palubného sextantu Lovella na perfektné stretnutie a spojenie s Agenou a potvrdil oprávnenosť prezývky, ktorú dostal počas výcviku – „Dr. Rendezvous“. Gemini 12 sa s Agenou spojila celkovo štyrikrát a opakovala aj pokusy s vytváraním umelej gravitácie, výsledky boli ale veľmi nejednoznačné a podľa vyjadrení vedcov „záhadné a ťažko vysvetliteľné“. Zaujímavosťou je aj fakt, že ako jediní ľudia mali Lovell s Aldrinom možnosť sledovať úplné zatmenie Slnka, keď ich loď prelietala cez mesačný tieň, ktorý ale nedopadal na povrch Zeme.

Najväčšiu časť letu však zabrali Aldrinove vychádzky do otvoreného vesmíru, pri ktorých strávil mimo lode 5,5 hodiny – dovtedy najdlhšie zo všetkých astronautov. A treba povedať, že po prvý krát od začiatku programu Gemini prebehli vychádzky bez najmenších problémov. Aldrin sa totiž poučil zo skúseností svojich predchodcov a pochopil, že pri pohybe mimo lode nesmie byť ani na chvíľu bez opory. Tomu bol prispôsobený počet a druh opôr na trupe lode, ktorých bolo oproti Gemini 9 takmer štyrikrát viac. Na zadnej časti lode, kde mal Aldrin pracovať, boli umiestnené tzv. „zlaté papuče“ ako opora pre nohy, Aldrin sa mohol pripútať lankom o opasok a tým sa mu vo fixovanej polohe uvoľnili ruky na prácu. Všetky úlohy splnil v pohode a bez väčšej námahy. Jednoznačne mu v tom pomohol aj výcvik na palube lietadla KC135, kde sa na asi 30 sekúnd simuloval beztiažový stav a tiež dlhé hodiny výcviku, strávené pod vodou v bazéne, kde sa tak isto, ale dlhodobo, trénoval pohyb v takmer beztiažovom stave.

Ďalším rekordom tejto misie bol čas, ktorý Jim Lovell strávil vo vesmíre. Do tejto doby bol človekom s najvyšším počtom hodín vo vesmíre (425 hodín).

Program Gemini napriek svojim počiatočným problémom dostal Američanov do vedenia vo vesmírnych pretekoch, od Gemini 7 jednoznačne prevzali vedenie a nehodlali sa ho vzdať. 10 štartov za dva roky bol naozaj obdivuhodný výkon a priniesol zručnosti, znalosti a návyky, ktoré boli nevyhnutné pre úspešný let k Mesiacu, nielen samotným astronautom, ale aj pozemnému personálu, managerom, technikom a plánovačom. Pre astronautov bol tento program vysokou školou a mená ako Armstrong, Aldrin, Borman, Cernan, Collins, Conrad, Gordon, McDivitt či Stafford sa objavujú vo všetkých kľúčových momentoch programu Apollo. Všetci sa cítili pripravení.

V čase, kedy sa Jim Lovell a Buzz Aldrin vracali s poslednou loďou Gemini späť na Zem, iní traja astronauti sa už vyše roka pripravovali na prvý let novej lode Apollo. Veterán letov Mercury a Gemini Virgil „Gus“ Grissom, prvý Američan v otvorenom vesmíre Edward White a nováčik Roger Chaffee, ktorý sa preslávil prieskumnými letmi nad Kubou počas raketovej krízy, ako aj vynikajúcimi inžinierskymi schopnosťami, sa potýkali s obrovským množstvom problémov, ktoré predstavovala nová loď Apollo Block I. Tá ich mala vo februári 1967 vyniesť na prvý let programu Apollo.

Nikto netušil, že dva mesiace po návrate Lovella a Aldrina s poslednou Gemini nebudú Grissom, White a Chaffee lietať na prvom Apolle, ale že celý program bude na hranici zániku skôr, ako vôbec poriadne začal.

(článek byl původně napsán pro blog.sme.sk)