Obsah > Pilotované lety > Mir > MIR - V znamení mieru

V ZNAMENÍ MIERU

Kozmický vek, započatý Sputnikom 1 v roku 1957 sa vyvíjal v technologických skokoch, ktoré prebiehali spolu s rozvojom a pokrokom v kozmonautike. Dôležitým prelomom bolo vypustenie prvej umelej družice, prvých umelých sond k najbližším planétam, prvých ľudí na obežnú dráhu Zeme, ako aj na povrch Mesiaca. Snaženie mnohých konštruktérov sa prejavilo aj v osemdesiatych rokoch, keď boli vypustené prvé raketoplány a na obežnú dráhu našej planéty sa mali dostať dve prelomové kozmické základne. Nakoniec sa tam dostala iba jedna, v roku 1986 bol vypustený základný blok novej vesmírnej stanice Mir (Mier), ktorej názov má vystihovať zbožné prianie väčšiny obyvateľstva tejto planéty.

Od Saľutu k Miru

Pilotovaná kozmonautika v bývalom Sovietskom zväze sa bezmála od začiatku sedemdesiatych rokov zameriavala na budovanie a využívanie svojich orbitálnych staníc. K tomuto účelu jej pätnásť rokov úspešne slúžilo viacero generácií orbitálnych základní typu Saľut. Posledný Saľut s číslom sedem slúžil od roku 1982, lenže na jeho palube sa vystriedalo už niekoľko posádok, a preto pomaly zastarával. Napriek rozsiahlym opravám komplexu sa pomýšľalo na vypustenie novej stanice. Celý svet bol v presvedčení, že na obežnú dráhu Zeme sa v dohľadnej dobe dostane Saľut 8, pričom o tejto stanici sa vedelo iba to, že bude oveľa dokonalejšia ako jej predchodcovia. Niektorí odborníci predpokladali, že dôjde k vypusteniu dvoch, alebo dokonca viacerých Saľutov, ktoré sa pomocou nejakého špecializovaného spojovacieho adaptéru spoja dohromady. Ruskí konštruktéri však pripravili svetovej verejnosti nemalé prekvapenie v podobe úplne novej generácie vesmírnej stanice, ktorá mala urobiť definitívnu bodku za programom Saľut. Novú éru vesmírnych staníc zahájil 20. februára 1986 štart rakety Proton z kozmodrómu Bajkonur (Tjuratam) s prvým modulom stanice Mir na palube.

Ruské prekvapenie

Na prvý pohľad by sa zdalo, že základný blok novej stanice sa vôbec nelíši od svojich predchodcov. Samozrejme, stanica konštrukčne vychádza zo stanice Saľut, ale pri bližšom pohľade zistíme, že k niekoľkým zmenám predsa len prišlo. Najzávažnejšou novinkou je nový spojovací adaptér, ktorý tvorí prechodový úsek stanice a samozrejme základ celého komplexu, pretože slúži pre napájanie všetkých ostatných modulov. Adaptér má tvar gule prechádzajúcej do krátkeho kužeľa s priemerom 2,2 m a dĺžkou 2,5 m. Spočiatku slúžil aj ako priestor pre výstupy do voľného vesmíru, ale teraz slúži len pre spojenie s ostatnými modulmi, pričom pre bezpečnú manipuláciu sú tu zabudované jednoduché manipulátory. Počet spojovacích uzlov sa teda oproti dvom na Saľutoch rozšíril na šesť, pričom päť ich je na spomínanom adaptéri a jeden v zadnej časti terajšieho modulu Kvant.

Základný blok stanice Mir je teda dlhý 13,13 m a široký 4,15 m, pričom objem voľného priestoru činí asi 100 m3 a hmotnosť modulu sa pohybuje okolo 21 ton. Hlavný hermetizovaný priestor stanice sa skladá z dvoch na seba pripevnených valcov, pričom menší slúži ako pracovný a väčší ako obytný úsek. Pre lepšiu orientáciu vo vnútri komplexu je každá časť vo vnútri farebne rozlíšená, pričom podlaha je tmavozelená, strop biely a obvodové steny v pracovnej časti zelenkavé a v obytnej žlté. Vnútro stanice je vybavené množstvom rôznych držadiel a úchytiek pre pohyb kozmonautov, ako aj pre ukladanie rôznych potrieb a pomôcok. Pracovný úsek stanice je vybavený predovšetkým riadiacim pultom, ktorý sa skladá so sústavy siedmich počítačov, ktoré teraz namiesto kozmonautov vykonávajú niektoré rutinné záležitosti. Okrem toho k pultu patrí niekoľko monitorov, ktoré zobrazujú údaje a ešte aj niekoľko otáčacích kresiel, slúžiacich pre prácu kozmonautov.

Obytná časť stanice je vybavená pre každodenný život kozmonautov. Nachádza sa tu jedálenský kútik, ktorý pozostáva zo sklápacieho jedálenského stola, zásobníkov potravín, odpadkového koša a niekoľkých elektrických ohrievačov potravy. Vedľa prístrojového úseku v zadnej časti valca sa nachádza hygienický kútik. Ten pozostáva zo špeciálneho oválneho umývadla, v ktorom sú otvory pre tvár a ruky, pričom stlačením špeciálneho systému sa spustí usmernený prúd vody. K hygienickému kútiku samozrejme patrí aj sprcha a toaleta. Pre súkromie a odpočinok kozmonautov boli v obytnom module vybudované dve zvukotesne zabezpečené kajuty, ktoré sa skladajú z priezoru, sklápacieho stolíka, zrkadla, umývadla a vertikálne umiestneného spacieho vaku. Keďže na stanicu sa podnikajú niekoľkomesačné lety, pre cvičenie kozmonautov tu vybudovali aj jednoduchú telocvičňu. Tá pozostáva z veloergometra umiestneného pri jedálenskom stole a bežiaceho pásu orientovaného pozdĺž stanice. Pre pohodlie a oddych kozmonautov je na stanici ešte mnoho vylepšení, ako napríklad rádiomagnetofón, videomagnetofón, ale aj rôzne spoločenské hry, gitara, atď. Na osvetlenie stanice slúžia na strope umiestnené luminiscenčné lampy, pričom pri televíznych reportážach sa zapína dodatočné osvetlenie. Vylepšenia sa dočkala aj termoregulačná sústava, ktorá zabezpečuje udržiavanie stálej vnútornej teploty v rozmedzí od 18 do 28° C. Pre potreby príjemnejšieho pobytu sú tu zabudované aj ventilátory, ktoré majú na starosti prúdenie vzduchu v podmienkach beztiaže. Na palube základného bloku Miru je dovedna umiestnených okolo tisíc najrozmanitejších prístrojov.

Na vonkajšej strane Miru sa tiež nachádza niekoľko vylepšení. Na povrchu stanice nesmú chýbať držiaky, ktoré slúžia ako opory pri pohybe kozmonautov vo voľnom vesmíre. Oproti Saľutom bol zvýšený aj počet priezorov, ktoré teraz umožňujú výhľad do každého smeru. Aby sa zabránilo vplyvom mikrometeoritov a kozmického žiarenia, sú všetky priezory vybavené krytmi a tienidlami. Vylepšeniam sa nevyhli ani nové antény pre spojenie so Zemou a prichádzajúcimi kozmickými loďami, ako aj systémy orientácie slnečných panelov a televízne kamery pre sledovanie spojovacích manévrov. Energiou základný blok stanice zásobujú dva základné panely slnečných batérií s plochou 76 m2, ku ktorým bol v roku 1987 pridaný ešte jeden s rozpätím 22 m2. Pohonnú sústavu stanice tvoria dva hlavné motory s ťahom 2,9 kN a 32 menších s ťahom 137,3 N.

Prvý astrofyzikálny modul Kvant sa k stanici Mir vydal o rok. Odštartoval pomocou rakety Proton dňa 31. marca 1987. 5,8 m dlhý a vyše 11 ton ťažký modul sa skladá z jednoduchého valca, pričom spredu je napojený na základný blok stanice Mir a vzadu za nehermetizovanou sekciou s astronomickými prístrojmi má ešte jeden spojovací uzol pre pilotované alebo zásobovacie kozmické lode. Kvant má slúžiť na sledovanie aktívnych galaxií, kvazarov a neutrónového žiarenia, pričom pomocou špeciálneho detektoru môže merať rö ntgenové žiarenie vysielané kozmickými objektmi. Pri spájaní modulu Kvant s Mirom nastali komplikácie, ktoré, ako sa neskôr zistilo, spôsobilo cudzie teliesko v stykovacom uzle. Problém sa podarilo vyriešiť až kozmonautom J. Romanenkovi a A. Lavejkinovi, ktorí teliesko odstránili a obidve časti hermeticky spojili.

Ďalšie a ďalšie moduly

Po module Kvant mali v krátkom čase nasledovať ďalšie špecializované pracoviská. Ako však už býva v ruskej kozmonautike zvykom, ich štart sa opäť oddialil, a preto sa niektoré moduly dostali do vesmíru až s niekoľkoročným oneskorením. Na ich výstavbu, skúšky a vypustenie doliehali predovšetkým vtedajšie finančné a technologické podmienky. Druhý modul orbitálneho komplexu Mir sa teda raketou Proton dostal do vesmíru až 26. novembra 1989.

Modul dostal názov Kvant-2, napriek tomu je niekedy nazývaný ako modul D (dovybavovací). Pri spojovacom manévri sa modul najprv napojil na uzol pozdĺž stanice, odkiaľ ho neskôr manipulátor premiestnil na jeden z bočných stykovacích uzlov. Tento spôsob bol neskôr využitý pri spájaní všetkých modulov. Konštrukcia druhého Kvantu je odvodená od transportnej lode, pôvodne určenej pre obsluhu vojenskej stanice Almaz. Ako už názov napovedá, hlavnou úlohou Kvantu-2 je rozšíriť možnosti základnej konfigurácie Miru, a to o rôzne zariadenia a aparatúru, ako aj palivo, potraviny a iné vybavenie. Modul sa skladá z troch valcových hermetických častí, pričom jeho hmotnosť sa pohybuje okolo 19,5 ton. Vo vnútri sa uskutočňujú pozorovania zemského povrchu a rôzne biologické experimenty. K zvýšeniu pohodlia osadníkov stanice je tu vylepšený systém regenerácie pitnej vody a vzduchu, sprchovací kút a umývadlo. Najdôležitejšou súčasťou modulu je prechodová komora, slúžiaca pre výstupy kozmonautov do voľného vesmíru. Tu sa nachádza aj celé príslušenstvo, ktoré kozmonauti pri týchto úlohách využívajú, ako napríklad skafandre Orlan - DMA, ktoré umožňujú až šesť hodinovú prácu vo voľnom vesmíre.

Revolučnou pomôckou kozmonautov sa však bezpochyby stalo nové kozmické manévrovacie kreslo Ikaros (SPK). Vývoj manévrovacieho kresla bol zahájený ešte v šesťdesiatych rokoch, pričom už v sedemdesiatych rokoch bola vyvinutá jednoduchá pomôcka pre pohyb v šiestich smeroch a otáčanie v troch osách. Prvé moderné manévrovacie kreslo vyvinuli Američania, ktorí ho aj v roku 1984 astronautom B. McCandlessom počas letu raketoplánu Challenger odskúšali. 218 kilogramov ťažké ruské kreslo vyvinul konštrukčný tím pod vedením G.I. Severina, pričom pre pohyb kozmonauta doň zabudovali 32 reaktívnych motorov na vzduch s ťahom 5 N. Kreslo kozmonautovi umožňuje pohyb v štyroch smeroch, otáčanie v troch rovinách a maximálnu rýchlosť 30 m/s. Kozmonaut sa môže od stanice vzdialiť na 60 m, pričom kvôli prípadným komplikáciám je pripútaný istiacim lanom. Kreslo v rokoch 1989 a 1990 odskúšala posádka A. Viktorenko a A. Serebrov, ktorá sem zavítala loďou Sojuz TM-8.

Tretí modul stanice Mir - Kristall, prezývaný “kozmická továrnička” sa ku komplexu vydal 31. mája 1990. Ako už prezývka napovedá, ide o jedinečný prototyp vesmírnej továrne, na ktorej sa robia vedecké a technologické pokusy s malou priemyselnou výrobou rôznych zliatin, pričom tomuto účelu slúži aj päť taviacich piecok. Modul sa skladá z dvoch hermetických častí a jeho hmotnosť predstavuje 19,5 ton. Na Kristalle sú nainštalované aj dva nové spojovacie uzly periférneho typu APAS-89. Uzly mali slúžiť pre spojovacie manévre s ruským raketoplánom Buran, lenže kvôli zrušeniu tohoto programu našiel uzol uplatnenie až pri spájaní s americkým raketoplánom. Počas týchto letov bol k spojovaciemu zariadeniu na module Kristall pripojený nový valcový modul ODS pre spájanie s americkými raketoplánmi.

Na ďalšie dva a zrejme už posledné moduly sme si vzhľadom na problémy ruskej kozmonautiky museli ešte nejaký čas počkať. Štvrtý modul Spektr sa do vesmíru dostal až 20. mája 1995. O jeho poslaní vieme len toľko, že slúži pre pozorovanie Zeme, jej prírodných zdrojov a atmosféry. K modulu patrí aj štvorica slnečných panelov. Spektr sa na poli kozmonautiky presadil veľmi neslávne, keď bol nejaký čas vyradený po zrážke s nákladným Progressom, ktorá bola Miru takmer osudná. Piaty a posledný modul stanice Mir - Priroda bol vypustený 23. apríla 1996. Tak ako u modulu Spektr aj v Prirode sa väčšina práce orientuje na pozorovanie Zeme, a to predovšetkým jej ekologickej situácie, teda sledovaniu koncentrácie rôznych prímesí v atmosfére, sledovaniu tzv. skleníkového efektu, pozorovaniu cirkulácie mrakov, vodných zásob, erózie, seizmickej aktivity, rádioaktivity a pod.

Okrem týchto všetkých spomínaných modulov sa v polovici osemdesiatych rokov pripravoval aj lekársko - biologický modul Medilab, lenže z jeho realizácie neskôr zišlo. Na palube orbitálneho komplexu Mir sa dovedna uskutočnilo množstvo experimentov, ktorých opis by zrejme zabral obsah celej knihy. Preto spomeniem len to, že na Mire sa uskutočňovali pokusy v súlade s využívaním špecializovaných modulov, ako napríklad astrofyzikálne a pozemské pozorovania, lekársko - biologické, technologické, ekologické a rôzne iné experimenty.

Sojuzy a Progressy

Pre obsluhu orbitálne stanice mali pôvodne slúžiť tri dopravné prostriedky. Posádku mala na Mir dopravovať osvedčená kozmická loď Sojuz TM, v starších verziách používaná u všetkých predchádzajúcich ruských kozmických základní. Materiál a potraviny pre posádku mala zabezpečovať nákladná kozmická loď Progress, v dokonalejšej verzii známa pod názvom Progress M. Obe tieto funkcie a mnoho iných úloh mal pre Mir zabezpečovať raketoplán Buran. Nakoniec sa uplatnili len prvé dve spomínané kozmické lode, pretože projekt raketoplánu Buran po jednom pokusnom lete v roku 1988, kvôli nedostatkom financií zrušili. Jediné raketoplány, ktoré zamierili k stanici Mir boli teda iba z americkej strany.

Kozmická loď Sojuz TM (Transport - Mir) je vyvinutá na základe predošlej verzie Sojuz T, používanej pri obsluhe kozmických staníc Saľut 6 a 7. Trojmiestna kozmická loď Sojuz TM sa skladá z orbitálneho a pristávacieho úseku pre pobyt posádky a z prístrojovej sekcie, na ktorej sú pripevnené dva slnečné panely. Kvôli efektívnemu využitiu stanice Mir prešiel nový typ lode viacerými vylepšeniami oproti Sojuzu T. Keďže na stanicu bolo treba vždy dopraviť veľké množstvo materiálu a také isté množstvo aj odniesť, podstatné zlepšenia sa spravili s ohľadom na zväčšenie nosnosti nosnej rakety Sojuz TM, ako aj samotnej kozmickej lode, pričom hmotnosť vynášaného a pristávacieho nákladu sa zvýšila o 250 kilogramov. Pri zväčšovaní nosnosti lode, ako aj priestoru pre kozmonautov sa prihliadalo najmä na odľahčenie a zmenšenie hlavného a záložného pristávacieho padáka s plochou 1000 m2 spolu s nosnými lanami, ktoré sa teraz vyrábali z odľahčených tkanív. Ďalšou novinkou bol systém Kurs, ktorý slúži pri spojovacích manévroch, pričom navádza loď tak, aby kozmická stanica nemusela upravovať svoju polohu voči lodi, a tak plytvať obmedzenými energetickými možnosťami. Modernizáciou prešiel aj záchranný systém SAS (Sisťema Avarijnovo Spasenja) na nosnej rakete Sojuzov, stykovacie zariadenie so stanicou Mir, ako aj všetky dovtedy zastaralé palubné systémy. Prvý úspešný nepilotovaný let novej kabíny Sojuz TM-1 sa uskutočnil ešte v roku 1986. Pilotovaná premiéra Sojuzu TM-2 s kozmonautmi J. Romanenkom a A. Lavejkinom sa uskutočnila až v roku 1987. Odvtedy sa kozmická loď Sojuz TM používa pri obsluhe stanice Mir dodnes.

Nákladná kozmická loď Progress, alebo Progress M takisto prešla modernizáciou, pričom mnoho prvkov bolo prevzatých z konštrukcie lode Sojuz TM. Zlepšenia sa dotkli predovšetkým prístrojového a zásobovacieho úseku a v neposlednom rade aj cisterien s vodou. Následkom týchto úprav sa zväčšila dĺžka lode, ako aj objem nákladného priestoru, pričom hmotnosť dopravovaného nákladu stúpla o 100 kilogramov. Prvý štart modernizovanej nákladnej lode Progress M-1 sa uskutočnil v roku 1989. Od Progressu M-5 sú niektoré lode vybavené jednoduchými pristávacími puzdrami Raduga. Tie sa oddeľujú od Progressu M krátko pred vstupom do atmosféry, pričom sú schopné dopraviť na Zem 150 kilogramov materiálu. Takisto ako kozmické lode Sojuz TM aj modernizované Progressy M sa používajú pri doprave materiálu, potravín a paliva pre Mir dodnes.

V znamení širokej spolupráce

Keďže v čase vypustenia stanice Mir na obežnej dráhe Zeme ešte stále pracoval dosluhujúci Saľut 7, rozhodlo sa o premiérovom lete Sojuzu T-15, ktorého hlavnou náplňou boli prelety medzi obidvoma stanicami. Kozmická loď s posádkou L. Kizim a V. Solovjov odštartovala v marci 1986 a hneď po spojení s Mirom začala jeho oživovanie. Potom sa uskutočnilo ešte niekoľko preletov medzi stanicami, pričom kozmonauti na Mir premiestnili dôležité prístroje a osamotený Saľut 7 spojený so špeciálnym modulom Kozmos 1686 naveky zakonzervovali. Prvá základná posádka Miru v zložení J. Romanenko a A. Lavejkin na stanicu v roku 1987 zavítala už v novej kozmickej lodi Sojuz TM-2.

Odvtedy sa na Mire vystriedalo veľké množstvo základných, ako aj návštevných posádok, ktoré sem dopravilo dovedna dvadsaťsedem lodí Sojuz TM a aj niekoľko návštev amerických raketoplánov, pričom kozmonautov na stanici Mir svojím drahocenným nákladom zásobovalo doteraz štyridsať nákladných lodí Progress M a v minulosti aj niekoľko lodí starej verzie Progressu. Od prvého návštevného letu Sojuzu TM-3 môžeme hovoriť, že stanica Mir sa stala základným centrom medzinárodnej kozmickej spolupráce. Od roku 1987 do roku 1999 na Mire pracovali výskumníci zo Sýrie, Bulharska, Afganistanu, Japonska, Veľkej Británie, Rakúska, Kanady a viacero kozmonautov z Francúzska, Nemecka a samozrejme Spojených štátov amerických. Okrem svojho osobného zastúpenia sem jednotli partneri posielali aj množstvo svojich prístrojov, takže Mir sa prakticky stal medzinárodným orbitálnym komplexom. Systematicky opísať let každej lode a pôsobenia každej posádky by si vyžiadalo veľa priestoru, a preto sa na túto tému z priestorových dôvodov nebudem rozširovať. Za zmienku však určite stojí to, že k obsiahlemu zoznamu zahraničných kozmonautov pribudne onedlho aj slovenský návštevník Miru, ktorý sa sem vydá v lodi Sojuz TM-29 spolu s jedným ruským a francúzskym kozmonautom.

Zvláštnou kapitolou v dejinách využívania orbitálnej stanice Mir sú lety amerických raketoplánov. Tie sem lietali na základe ťažko sa rodiacej spolupráce medzi Ruskom a USA. Ako prvý sa sem v roku 1995 vydal raketoplán Discovery, ktorý však stanicu iba obletel a jeho hlavnou úlohou bolo nasimulovať všetky potrebné manévre pre budúcnosť. Keďže spoločným letom už boli základy položené, do roku 1998 na Mire zakotvilo deväť raketoplánov, v rokoch 1996 až 1997 tu sedemkrát pristál Atlantis a v roku 1998 jedenkrát Endeavour a Discovery. Pri spoločných letoch dochádzalo k výmenám posádok, spoločným experimentom a v neposlednom rade aj k prípravám na budovanie novej Medzinárodnej vesmírnej stanice. Počas letov bol komplex Miru dosť preťažený, pretože na Mire niekedy pracovalo spolu až desať kozmonautov, čo v takých úzkych a stiesnených priestoroch vôbec nie je slasť. Okrem prekonávania rekordov v počte kozmonautov na obežnej dráhe Zeme sa tu viackrát podarilo prekonať aj rekord v dĺžke pobytu vo vesmíre. Ten posledný zatiaľ drží ruský lekár Valerij Poliakov, ktorý na Mire strávil neuveriteľných 437 dní.

Ako ďalej stanica Mir?

Je všeobecne známe, že stanica Mir vypustená pred trinástimi rokmi už dávno prekročila svoju plánovanú životnosť. Táto skutočnosť sa dosť podstatne prejavila najmä v posledných rokoch, keď kozmonauti prichádzajúci na Mir venujú väčšinu času opravám, ako výskumnému programu. Problémy sa na Mire vyskytovali už od jej úplných začiatkov, čomu priamo nasvedčuje ruský kozmonaut Lavejkin, ktorý funkciu palubných systémov ostro kritizoval. V každom prípade išlo ešte donedávna o poruchy menšieho rozsahu. Problémy väčšieho rozsahu sa začali prejavovať v roku 1996, keď tam dokonca vypukol požiar, ktorý posádka uhasila len s veľkým úsilím. Hneď nato začala na Mire zlyhávať aparatúra na filtráciu vzduchu a nenávratne poškodená zostala aj dôležitá sústava orientácie slnečných panelov. Vyvrcholením problémového obdobia bola životunebezpečná zrážka kozmického komplexu s nákladnou loďou Progress M-34, ktorá mala za následok trvalé poškodenie modulu Spektr, teda predovšetkým jedného z jeho slnečných panelov. Posádka tak prišla o najvýkonnejšie a najdôležitejšie zásoby energie. Niekoľko týždňov nato sa stanicu Mir, ktorej vďaka havárií hrozila evakuácia, podarilo uviesť do prevádzky. Veľkú zásluhu na tom majú ruskí kozmonauti A. Solovjov, P. Vinogradov a americký astronaut M. Foale, ktorí odviedli naozaj hrdinské záchranné operácie.

Práve vďaka týmto kozmonautom život na stanici neskončil, ale stále pokračuje a zrejme aj bude pokračovať. Ruskí konštruktéri pôvodne počítali s tým, že zastaraný Mir nahradí stanica novej generácie Mir-2, ktorá mala byť vypustená pri troch alebo štyroch štartoch rakety Energia. Stanica mala poskytnúť pracovný priestor pre dvanásť až dvadsať člennú posádku, ktorú tu mali privážať a zásobovať kozmické lode Sojuz TM a Progress M. Plánovalo sa dokonca aj rozsiahlejšie využitie raketoplánu Buran. Po rozpade Sovietskeho zväzu však ekonomická situácia Ruska prinútila konštruktérov projekt degradovať na kópiu pôvodného Miru a nakoniec aj celý projekt Mir-2 zrušiť. Donedávna sa hovorilo o tom, že stanica Mir ukončí svoje pôsobenie v roku 1999, po odlete posádky Sojuzu TM-29. Podľa najnovších správ však projekt využívania stanice Mir bude pravdepodobne pokračovať, a to ďalším letom kozmickej lode Sojuz TM-30, pričom stanica Mir bude využívaná do roku 2002, kedy ju definitívne nahradí Medzinárodná vesmírna stanica ISS (viď. ISS - nový kozmický domov, Vesmírna Odysea 1/1999, strana 4). Tento fakt je však vzhľadom na stav vesmírnej stanice, ako aj nedostatok financií v ruskej kozmonautike stále otázny.

Napriek tomu, nech sa situácia okolo vesmírnej stanice Mir vyvinie akokoľvek, môžeme s istotou tvrdiť, že sa svojou nenahraditeľnou úlohou naveky zapíše do análov dejín kozmonautiky, ako aj povedomia celého ľudstva.

Michal Novota

Použitá a odporúčaná literatúra:

· Drnec, Jan, Ing.: Mezi Saljutem a Mirem. In: Letectví + Kosmonautika, roč. 62, číslo 26, 1986.

· Drnec, Jan, Ing.: Kosmická základna Mir. In: Letectví + Kosmonautika, roč. 63, číslo 21, 1987.

· Pacner, Karel.: Pátá základní osádka na Miru. In: Letectví + Kosmonautika, roč. 66, číslo 6, 1990.

· Přibyl, Tomáš: Rudé hvězdy ve vesmíru. Nakladateľstvo Paráda, Brno 1997.

· Přibyl, Tomáš: Mir, vlajková loď ruské kosmonautiky. In: Kozmos, roč. 28, číslo 5, 1997.

· Viacero materiálov z tlače a internetu.


Pozn.: Autor článku je tajemníkem Petržalské astronomické společnosti, kde kromě jiného vede i oddělení pro kosmonautiku. Autor mi laskavě poskytl svůj text pro zveřejnění v této WWW encyklopedii.


Aktualizováno: 12.12.1999

[ Obsah | Pilotované lety | Mir ]

 

Pokud není uvedeno jinak, jsou použité fotografie z NASA (viz. Using NASA Imagery) a dalších volně přístupných zdrojů.