Obsah > Aktuality > Články > Preteky vo vesmíre > Traja kamaráti (Apollo 12 – úvod)

Preteky vo vesmíre - Apollo 12 - Traja kamaráti (Nad Floridou sa blýska...)

Juraj Petrovič

Znak Apolla 12Paoli Airfield, Pennsylvania, niekedy v roku 1947...

Charles „Pete" Conrad jr. práve ležal pod starým Piperom, snažiac sa uvoľniť zakusnutý nit na pristávacej nohe. Pracoval tu už dva roky, dúfajúc, že si našetrí dosť na inštruktora, ktorý by mu umožnil získať pilotný preukaz. Robil všetko, začal upratovaním, neskôr, keď starý Turner poznal, že je mimoriadne zručný mechanik, začal opravovať a udržiavať stroje na letisku. Len k tým leteckým hodinám sa nevedel dostať, boli pre neho príliš drahé.

Telefón už zas zvonil, už piaty krát. Starý Turner bol niekde preč a tak Conradovi nezostávalo nič iné, len ten telefón zdvihnúť. Nepatrilo to síce k jeho povinnostiam, ale čo ak niekto potrebuje pomoc? A presne. Nekonečne naštvaná letecká inštruktorka Margaret Lovell mu oznámila, že sa jej zasekla škrtiaca klapka na motore a musela aj so svojou žiačkou na palube pristáť na nejakom poli.

Conrad jej len povedal, že je na ceste.

Keď Margaret videla, že Pete dorazil na motorke, takmer mu jednu vrazila. Ako sa majú traja dostať na tomto dymiacom starom Indiánovi naspäť na letisko? „Prečo ste neprišli mojím autom chlapče?" „Nemám vodičák, nesmiem na ňom jazdiť." „A na tomto môžete?" „Nie, ale aspoň je to moje", Pete sa uškrnul a ukázal svoje zuby s veľkou medzerou uprostred. „Očakávate chlapče, že sa na tomto budeme trepať traja späť na letisko?" „Nie pani, opravím to lietadlo."

Margaret sa nedôverčivo točila okolo Pipera, ale spokojne hmkajúci Conrad sa hrabal v motore a zrazu sa ozval: „Škrtiaca klapka je v poriadku." A po chvíli... „Praskla pružina na plyne, preto sa otvoril naplno a motor sa zahltil." „No a?" „Len toľko, že táto nová pružina to spraví. Naštartujte."

Motor naskočil na prvý krát. Pete sa znovu zazubil, naskočil na starú motorku a s rachotom uháňal späť. Kým sa vrátil na letisko, bola takmer tma. Margaret čakala pri hangári.

„Nemala som príležitosť poďakovať Vám, pán Conrad." Z "chlapče" bol zrazu "pán Conrad". „Som Pete. Mrzí ma tá nepríjemnosť. Dobre, že ste dokázali pristáť bez motora." „Koľko máte rokov?" „Šestnásť"„Bola to výborná práca, čo ste urobili, ten Piper nikdy neletel tak hladko. Tu je desať dolárov." „Nie pani. Nie, ďakujem" „No, musí byť niečo, čo môžem pre Vás urobiť."

Príležitosť, aká sa neopakuje.

„Čo keby ste ma učili lietať? Nájom lietadla si odpracujem u pána Turnera. Ak nie ste veľmi drahá, môžem si medzi lekciami nasporiť a..." „Naučím Vás lietať, Pete."

22. augusta 1947 dosiahol Pete Conrad svoj prvý veľký cieľ. Zo strednej školy musel prestúpiť inam, jeho akútna dyslexia, vtedy samozrejme neznámy pojem, mu takmer znemožňovala niečo sa naučiť, rodina utrpela počas krízy veľké straty a musela sa presťahovať z nóbl štvrte do lacného domčeka na okraji Philadelfie, ale to všetko neznamenalo v tento deň nič. Prvý hodinový samostatný let a pilotný preukaz vo vrecku. Pete Conrad mal jasno v tom, čo chce robiť. A po nekonečnom úsilí a s určitou dávkou šťastia sa mu to aj podarilo.

Bol v druhej skupine astronautov, ktorých NASA vybrala a svojmu najlepšiemu kamarátovi, Dickovi Gordonovi, ktorého v tomto kole nevybrali, venoval pri odchode do Houstonu svoju fotografiu s nápisom: „Než budeme znovu slúžiť spolu. Pete."

Dick Gordon sa stal členom tretej skupiny astronautov a tak sa znovu stretli v spoločnej službe. Conrad mal už vtedy za sebou rekordný let Gemini V. Spolu sa pripravovali na let Gemini XI. Jedného dňa si ho zavolali Deke Slayton a Gene Kranz, aby mu vysvetlili vec, ktorá ho strašila až do skončenia Gordonovej vesmírnej prechádzky. Ak by totiž Gordon stratil vedomie, Conrad nemal nijakú šancu dostať ho späť do kabíny Gemini. Musel by odrezať hadice, zásobujúce Gordona kyslíkom, ako aj lanko, ktorým bol pripútaný k lodi, zavrieť poklop a vrátiť sa na Zem sám. Conrada dodatočne oblial pot hrôzy, keď si uvedomil, že rovnako mohol pri lete Gemini V skončiť aj on sám. Gordo Cooper dostal určite tie isté pokyny a nič mu o nich nepovedal.

Našťastie sa všetko dobre skončilo a Pete s Dickom sa vrátili spoločne späť. Pôvodne to vyzeralo, že by sa ich posádka dokonca mohla stať prvou na Mesiaci. Keď sa ale vymenili posádky Apolla 8 a Apolla 9, ich záložné posádky sa vymenili tiež. A tak sa sklamaní Conrad a Gordon mohli len prizerať z MOCR v Houstone na Armstrongove „prvé kroky".

Alan Bean bol síce tiež v tretej skupine astronautov, na rozdiel od Gordona to ale dlho vyzeralo, že sa Mesiac nikdy nepozrie. Nesedel ani Alanovi Shepardovi, ani Deke Slaytonovi a zrejme preto ho preradili na Apollo Aplications Programme, čiže program, ktorý mal začať po skončení letov k Mesiacu a z ktorého sa mal nakoniec vyvinúť program Skylab.

Pete Beana poznal, bol jeho inštruktorom na základni Patuxent River v Marylande a aj tam mu pomáhal, keď ho ako jedného z najlepších pilotov chceli zaradiť do služby, kde by takmer nelietal. Keď sa tvorila posádka Apolla 12, Conrad žiadal Slaytona, aby mu dal Beana za pilota lunárneho modulu. Slayton odmietol a namiesto neho nastúpil do posádky veselý a kamarátsky námorný pilot C.C.Williams.

Osud to ale mal pripravené inak. 5. októbra 1967, počas letu z Mysu do mesta Mobile v Alabame, za otcom, ktorý umieral na rakovinu, sa jeho T-38 náhle zablokovali ovládacie plochy a stíhačka sa nekontrolovateľne a obrovskou rýchlosťou rútila k zemi. C.C. sa síce pokúsil katapultovať, bol ale už príliš nízko.

Krátko po jeho pohrebe požiadal Pete Conrad znovu Slaytona o Beana, ako svojho nového pilota LM. Prečo sa nestal pilotom LM Gordon? Ako vesmírny veterán mal vlastne smolu, že Bean bol nováčik. Jedným zo železných pravidiel Slaytona pri výbere posádok Apolla a jedným z mála známych bolo, že pilot CM, obiehajúci osamote Mesiac, musí byť veterán, zatiaľ čo pilot LM, pristávajúci na Mesiaci spolu s veliteľom, mohol byť nováčik.

Takže Bean, nedávno ešte zavŕtaný v tom, čo Pete volal „Tomorrowland", sa zrazu ocitol vo výbornej spoločnosti dvoch najlepších kamarátov, ktorí ho radi vzali medzi seba. Bol síce nováčikom a užil si za to od svojich kolegov spústu vtipov, mal ale jednu veľmi vzácnu vlastnosť - zmysel pre detaily. To, čím sa Conrad s Gordonom nemali chuť zaoberať bola Beanova parketa. S neuveriteľnou precíznosťou pracoval na letových plánoch, kontrolných zoznamoch ale napríklad aj na plánoch vesmírnych vychádzok, ktoré mali spolu s Conradom našité zvonku na rukávoch skafandrov pre pobyt na Mesiaci.

Posýdka Apolla 12: zľava Conrad, Gordon, Bean

Bola to povestná trojica. Conrad sa dohodol s miestnym predajcom General Motors Jimom Rathmannom a vybavil pre všetkých troch rovnaké Corvetty, s malými písmenami na dverách, označujúcimi ich pozície v posádke - CMD pre veliteľa, LMP pre pilota lunárneho modulu a CMP pre pilota veliteľského modulu. Okrem toho, že boli považovaní za najlepšiu partiu kamarátov medzi astronautmi, SIMSUP-i ich hodnotili ako suverénne najlepšiu posádku v simulátoroch. Nebolo nič,s čím by sa títo traja kamaráti nevyrovnali. A ak to SIMSUP-i niekedy prehnali, mohli si naživo vypočuť Conradov farbistý slovník. Klial ako starý námorník a kontrolóri v MOCR vybuchovali smiechom, keď za Conradovými nadávkami počuli tichý Beanov hlas: „Áno, toto je astronautčina, OK toto sa musím naučiť".

Deň pred štartom navštívil astronautov administrátor NASA Tom Paine. Keď ho Conrad odprevádzal k autu, Paine mu sľúbil: ak sa čokoľvek stane a nebudú môcť pristáť, Paine dá Conradovi a jeho posádke najbližší let, takže nemajú zbytočne riskovať. Až keď bol Conrad v polovici schodiska cestou do bytu, uvedomil si, že práve dostal rovnaký sľub ako Neil Armstrong.

Čo bolo úlohou misie Apolla 12? Nič tak „jednoduché" ako len pristáť na Mesiac a vrátiť sa späť. Neil s Buzzom pristáli vyše 6 kilometrov od plánovaného miesta pristátia. Conrad bol pritom, keď šéf Apolla povedal Billovi Tindallovi: „nabudúce chcem presné pristátie".

Takáto požiadavka je pochopiteľná. Geológovia strávili mesiace, ak nie roky, výberom pristávacích miest pre Apollo. Ak by astronauti nedostali svoje LM na povrch presne, celé plánovanie by vyšlo navnivoč.

Zdroj chyby pri pristátí Apolla 11 špecialisti na trajektórie pomerne rýchlo identifikovali a našli aj spôsoby, ako sa im v budúcnosti vyhnúť. Jednou z chýb bolo napríklad nedostatočné odtlakovanie spojovacieho tunela medzi CM a LM pred odpojením LM. Pretlak, ktorý zostal v tuneli pri odpojení udelil LM dodatočné zrýchlenie, o ktorom ale počítač LM nevedel, takže ho pri zážihoch nezapočítal.

Jediným zdrojom chýb, ktorého vplyv sa spočiatku nedarilo odstrániť, bolo nepravidelné gravitačné pole Mesiaca. Vplyv maskonov sa dopredu nedal presne vypočítať a tak sa zdalo, že presné pristátie nebude možné.

Mladý matematik Emil Schiesser ale prišiel nakoniec na spôsob, ako korigovať údaje o obežnej dráhe priamo počas letu. Kľúčom k presnosti sa ukázal byť Dopplerov efekt. Je to jav, ktorý môže pozorovať každý a súvisí so zmenami frekvencie signálu (či už zvukového, alebo elektromagnetického) v závislosti od rýchlosti voči pozorovateľovi. Klasickým príkladom je sanitka, ktorá sa k nám blíži a potom prejde okolo nás a vzďaľuje sa. Pokiaľ sa zdroj signálu k pozorovateľovi približuje, frekvencia sa zvyšuje (tón sirény na sanitke je vyšší, ako v skutočnosti), ak sa zdroj signálu od pozorovateľa vzďaľuje, frekvencia klesá (tón sirény je nižší ako v skutočnosti). Rovnakým spôsobom dochádzalo k zmenám frekvencie vysielania lodí Apollo na obežnej dráhe Mesiaca. Efekt bol najsilnejší, keď loď letela popri okraji Mesiaca a najslabší, keď prelietala ponad stret jeho kotúča. Z týchto veľmi jemných zmien dokázali špecialisti na trajektórie vypočítať rozdiel medzi plánovanou a skutočnou dráhou Apolla. Posledným problémom bolo, ako tieto informácie zmysluplne a použiteľne poslať astronautom. Nakoniec Schiesser vymyslel spôsob, ako počítaču LM zadať správne údaje. Trikom bolo, že astronauti počítaču zadali nie zmenu svojej obežnej dráhy, ale zodpovedajúcim spôsobom posunuli miesto pristátia. Takže keď sa odchýlka v dráhe LM vynulovala s posunom miesta pristátia zadaným do počítača LM, mali by astronauti mieriť presne do stredu plánovanej pristávacej oblasti.

Pred letom Apolla 12 to ale bola len teória, síce overená na simulátoroch a nespočetným množstvom výpočtov, ale stále len teória. A práve Apollo 12, konkrétne Pete Conrad dostal za úlohu dokázať, že teória funguje aj v praxi.

Saturn V s Apollom 12 na špisi opúšťa VAB

Miesto pre pristátie mohlo byť prakticky kdekoľvek, ale koordinátor plánovania Jack Sevier mal lepší nápad. Na okraji Oceánu búrok (Oceanus procellarum) pristála v apríli 1967 sonda Surveyor 3. Geológovia už predtým označili túto oblasť za jednu z potenciálnych pristávacích oblastí, takže všetko do seba výborne zapadalo. Na snímkach tejto oblasti sa nachádzalo niekoľko kráterov, ktoré Conradovi pripomínali snehuliaka. Kráter, na okraji ktorého mal Surveyor pristáť, nazvali jednoducho Kráter Surveyor. Ostatné už potom podľa častí tela snehuliaka - Hlava, Ľavá ruka, Pravá ruka.

Pete bol šokovaný istotou, ktorú prejavovali špecialisti na trajektórie. Počas jednej simulácie mu dali voľne vybrať cieľ. Neveril, že ho navedú presne. No keď zistil, že mieri priamo do stredu vybratého krátera, začali sa zo simulátora ozývať nadšené výkriky. Zopakovali si to ešte niekoľkokrát a vždy presne.

Posádka Apolla 12 pri nástupe do mikrobusu, ktorý ich odvezie na štartovaciu rampu

Nadišiel 14. november 1969. V KSC rozhodne nebolo ideálne počasie. Hustý dážď a mraky, ktoré ale boli dostatočne vysoko, nepôsobili väčšie starosti nikomu z posádky, či pozemného personálu. Napriek počasiu sa pokračovalo v prípravách na štart druhej misie na povrch Mesiaca. Jednou z kontrol bolo aj kompletné zapnutie a kontrola lunárneho modulu Intrepid, aby sa overilo, že elektronika neutrpela vlhkosťou žiadnu škodu. Bolo by dosť veľkým mrhaním poslať Saturn na obežnú dráhu s mŕtvym, alebo ťažko poškodeným lunárnym modulom. Všetko však je v poriadku, 30 minút pred štartom je Intrepid opäť vypnutý a odpočítavanie pokračuje.

V Houstone sa Gerry Griffin chystá na svoj prvý štart vo funkcii letového riaditeľa.

V kabíne Apolla 12 je tesne pred štartom pokoj. Až 7 sekúnd pred štartom je počuť hukot turbočerpadiel, ktoré začínajú vháňať tekutý kyslík a petrolej do motorov F-1 v prvom stupni Saturnu V.

Presne o 11:22 východoamerického času sa Saturn V s Apollom 12 na špici dvíha zo štartovacej rampy. Hustý dážď aj naďalej bičuje raketu, tej to ale vôbec nevadí a smeruje k hustým mrakom, ktoré sú vo výške približne 7 kilometrov.

Posádka si užíva bezproblémový štart, až keď sa zrazu v 37 sekunde letu pýta interkomom (len na palube, Zem túto komunikáciu nepočuje): Gordon: „Čo do pekla bolo toto?" Conrad: „čo?" Gordon: „stratil som kopu vecí, neviem..." Conrad: „vypni ističe" Gordon: „mám tu výpadok takmer všetkého!"

Conrad: „kam smerujeme?"Gordon: „neviem, nič nevidím" Conrad: „hlavný rozvod 1, palivové články..." a v 56. sekunde: „práve sme stratili plošinu" Conrad volá Zem: „OK banda, práve sme stratili plošinu, neviem, čo sa stalo, ale vypadlo nám tu takmer všetko, nevieme, kam vlastne letíme" Gulička umelého horizontu sa Conradovi krúti bezvládne pred očami. Houston: „rozumieme".

Spolu s výpadkom na palube sa deje ešte niečo. V MOCR v Houstone majú operátori na monitoroch úplný písmenkový šalát - nezrozumiteľnú miešaninu znakov, z ktorej sa nedá nič prečítať. Evidentne problém s telemetriou, údaje z paluby lode sú niečím rušené.

Napriek tomu sa po chvíľke ozýva Gordon: „Nemôžem povedať, že by niečo bolo v neporiadku, Pete" Conrad: „svietia mi kontrolky všetkých palivových článkov, striedavý rozvod 1, odpojenie palivových článkov od rozvodu, preťažený striedavý rozvod 1 a 2, výpadok hlavného rozvodu A a B..."

Napriek množstvu kontroliek raketa letí ďalej a Bean na svoje prekvapenie zisťuje, že v rozvode je stále napätie, síce nižšie, ako by malo byť, len 24 V, ale je. Takže napájanie funguje, len niečo prerušilo obvody a odpojilo palivové články od rozvodu. Nikto zatiaľnevie čo to bolo. Loď letí ďalej.

Conrad si uvedomuje, že tesne pred výpadkom si všimol biely záblesk v okienku. Nikto iný ho nevidel, iba on. Conrad: „Neviem, ale asi nás zasiahol blesk"

Medzitým si jeden človek v MOCR v Houstone spomenul, kedy a kde už videl taký chaos na obrazovke. John Aaron, EECOM v smene Gerryho Griffina. Pri jednom z testov na štartovacej rampe sa stalo, že technik odpojil hlavné externé napájanie a vznikol skrat. Ten vyhodil ističe, pripájajúce palivové články k rozvodu v lodi a súčasne vypadla telemetria - zmenila sa na chaotický písmenový šalát na obrazovkách v MOCR. Aaron si v mysli vybavil túto situáciu a predstavil si panel v CM, na ňom jeden konkrétny prepínač. Reakcia, ktorá zrejme zachránila misiu.

Aaaron okamžite hlási: „CAPCOM nech prepnú SCE na AUX"

Nikto, ani Jerry Carr, ktorý je dnes CAPCOM, ani Gerry Griffin a dokonca ani Pete Conrad a Dick Gordon nevedia, čo tento povel znamená... Conrad: „FCE na AUX?" Carr: „nie, S-C-E na AUX, S-C-E!"

Jediný, kto vie, čo tento povel znamená je presne ten, kto ho má aj vykonať - Al Bean. Prepína nenápadný vypínač na jednom z panelov a v Houstone sa zrazu na monitoroch objavujú normálne dáta. Všetko vyzerá byť v poriadku, raketa letí po správnej dráhe.

Po oddelení 1. stupňa Bean zapája znovu ističe, kontrolky postupne hasnú, jediné, čo budú musieť urobiť až na obežnej dráhe, je znovu zorientovať inerciálnu plošinu, teraz na to nie je čas.

Pete, Dick a Al sa smejú: "TOTO bola simulácia!" Pete bude do konca života spomínať ten kontrolný panel, plný svietiacich kontroliek. "Ani som ich nestihol všetky nahlásiť!" A Gerry Griffin tiež nikdy nezabudne na ten najdlhší zoznam porúch, aký kedy letový riaditeľ počas štartu dostal z paluby lode.

John Aaron zachránil misiu Apolla 12 a v budúcnosti urobí ešte oveľa viac pre inú posádku v núdzi. Ale pre Ala Beana bol hlavným hrdinom celej drámy Pete. "Sedel tam, v ruke páka na prerušenie letu a ani vo sne ho nenapadlo ju použiť." Pete sa držal hlavnej zásady astronautov - ak nevieš čo sa deje, nerob nič. Čakal, ako sa vec vyvinie a ukázalo sa, že sa mu jeho chladnokrvnosť vyplatila - zaslúžil si svoju prechádzku v Oceáne búrok.

Ako sa neskôr ukázalo, raketu zasiahol v 36. sekunde letu blesk a v 56. druhý. Stĺp ionizovaných plynov, vytekajúcich z motorov Saturnu V tu poslúžil ako najdlhší hromozvod na svete. Prvý blesk vyhodil ističe a odpojil palivové články, druhý zrušil plošinu. Záblesk druhého blesku videl Conrad vo svojom okienku.

Jeden z bleskov, ktoré tesne po štarte Apolla 12 udreli do rampy 39-A

Ako to, že napriek výpadku sa štart podaril? Zásluhu na tom mal práve von Braunov Saturn V, vybavený vlastným riadiacim systémom. IU - prístrojový úsek so svojou vlastnou inerciálnou plošinou, svojim vlastným počítačom riadil raketu absolútne spoľahlivo až na obežnú dráhu. Ukázalo sa, že vývoj tejto časti rakety, ktorý mnohí spochybňovali, nebol zbytočným luxusom, ale zachránil minimálne túto jednu misiu a možno aj 3 životy.

Nasledujúce 2 hodiny mali astronauti na palube plné ruky práce. Bolo treba preveriť všetky systémy lode, ubezpečiť sa, že blesk nenarobil v elektrickom systéme lode žiadne škody a že môže normálne fungovať. Po celý čas sa Conrad bál len jednej veci - že ich pošlú domov. A napriek návalu práce sa postaral o to, aby mal nováčik Al Bean dosť času obdivovať Zem pod sebou. Dobre vedel, že pri návrate z Mesiaca už nebude príležitosť.

Jediným systémom, ktorý nebolo možné skontrolovať, bol pyrotechnický systém, odpaľujúci pristávacie padáky. Ak by bol blesk odpálil pyrotechnické patróny už teraz, padáky by sa nemali ako rozvinúť a z Apolla 12 by sa pri návrate stal meteor.

Okolo tohto problému sa viedli dlhé diskusie, dokonca sa uvažovalo o tom, že sa astronauti kompletne oblečú do skafandrov a urobia vonkajšiu inšpekciu systému. Ale príprava na takúto operáciu by zabrala príliš veľa času a navyše neexistoval spôsob, ako systém na obežnej dráhe opraviť. Ak bol zničený, boli odsúdení na smrť a nemohli s tým nič urobiť.

Prečo ich teda nenechať najprv pristáť na Mesiaci a potom zistiť, či sa vrátia živí? Manageri napokon rozhodli - nemá význam vracať sa hneď, buď to tí traja prežijú, alebo nie, v každom prípade nie je dôvod rušiť ich let k Mesiacu.

A tak sa po znovunastavení plošiny a kontrole ostatných systémov traja kamaráti - Pete, Dick a Al vydali ako druhá posádka v histórii na cestu na povrch nášho nebeského suseda. Čakal ich tam Surveyor 3 a náročný pristávací manéver, ktorým mali potvrdiť schopnosť presného pristátia. Petovo parkovacie miesto bolo pripravené...

Všetky obrázky sú © NASA a sú použité v súlade s pravidlami NASA pre uverejňovanie obrazového materiálu.

(článek byl původně napsán pro blog.sme.sk)

Prvé kroky (Apollo 11 - dokončenie) <<< >>> Presné pristátie (Apollo 12 - pokračovanie)

Aktualizováno: 10.08.2008

[ Obsah | Články | Preteky vo vesmíre ]

Pokud není uvedeno jinak, jsou použité fotografie z NASA (viz. Using NASA Imagery) a dalších volně přístupných zdrojů.