Obsah > Aktuality > Články > Preteky vo vesmíre > Jeden malý krok (Apollo 11 – pokračovanie)

Preteky vo vesmíre - Jeden malý krok (Apollo 11 – pokračovanie)

Juraj Petrovič

Znak Apolla 11Cesta k Mesiacu bola pokojná a bez zvláštnych udalostí. Všetci traja, Armstrong, Aldrin aj Collins sa dohodli, že budú let k Mesiacu považovať len za prípravu skutočnej misie, ktorá sa začne v momente odpojenia LM Eagle od Columbie. Nechceli doletieť k Mesiacu vyšťavení ako Bormanova posádka. Prispelo k tomu aj to, že všetci už vo vesmíre boli, ako aj to, že vďaka intenzívnej príprave ani jeden z nich netrpel nevoľnosťou z beztiažového stavu.

Dráha letu bola tak presná, že sa zrušili dve plánované korekcie a jedna, ktorá sa realizovala, slúžila skôr ako test motora SPS, než ako skutočná oprava trajektórie, keďže sa rýchlosť lode menila len o 6 m/s (pri rýchlosti rádovo v km/s ide o maličkosť). Všetci dobre spali a na vesmírne pomery výdatne jedli, odvysielali na Zem zaujímavý priamy prenos a zabávali sa správami zo Zeme. Keď Collinsovi CAPCOM oznámil, že ruské noviny PRAVDA označili Armstronga za „cára" misie, Collins so smiechom odpovedal, že „cár" si práve čistí zuby, ale že ho o jeho titule bude informovať. Ďalšou správou bola prosba, aby sa Armstrong a Aldrin na Mesiaci poobzerali po čínskej kráske, ktorú tam do vyhnanstva poslal jej manžel. Ukradla mu totiž pilulky nesmrteľnosti, začo bola odsúdená na večný život pod škoricovníkom a s veľkým bielym zajacom, samozrejme na Mesiaci. Dukea astronauti ubezpečili, že sa na povrchu poobzerajú po škoricovníku a dievčati s bielym zajacom.

Vtipkovanie skončilo, keď 19.7.1969, 76 hodín po štarte, CAPCOM Bruce McCandless povedal už tradičnú vetu: „Uvidíme sa na druhej strane" a Apollo 11 po prvý krát zmizlo za mesačným kotúčom. Motor SPS pracoval bezchybne a spojené lode sa ocitli presne na vypočítanej dráhe.

V nedeľu 20.7. nespali astronauti najlepšie. Ovládanie sa a predstieranie, že sa vlastne nič nedeje, sa nedalo dosť dobre udržať v deň D. Pozorovanie plánovaného miesta pristátia z obežnej dráhy komentoval Armstrong: „Fotografie z Apolla 8 a 10 sú veľmi dobrou pomôckou. Naozaj sa podľa nich dajú rozoznať detaily povrchu. Ale je to asi taký rozdiel, ako sledovať futbal v televízií, alebo byť priamo pri tom."

Armstrong s Aldrinom preliezli do LM a Collins v Columbii osamel: „Opatrne na povrchu! Nechcem vás tam počuť hučať a fučať!" Jeden prepínač a Eagle je voľný. Armstrong pomaly rotuje modulom, Collins mu hlási: „Máš štyri dolu a zaistené. Krásny stroj. Lenže ste hlavou dolu." Pristávacie nohy sú v správnej polohe. Armstrong Collinsovi: „Niekto tu JE hlavou dolu." A ďalej hlási: „Houston, Eagle má krídla".

V Houstone to zďaleka nevyzerá tak pohodovo. INCO hlási: FLIGHT, stratil som MSFN!" MSFN, čiže Manned SpaceFlight Network je sieť antén, ktoré prijímajú hlasový a telemetrický signál z LM a CM. Hlas je sotva počuteľný a telemetria prichádza len v útržkoch. Teraz je na Kranzovi, aby rozhodol, či sú údaje dostatočné, aby mohli pokračovať. Je to jedno z pravidiel, ktoré spolu s Kraftom zahrnuli do pravidiel misie a Kranz je zaň vďačný. Kranz, na sebe tradičnú novú bielu vestu (šije mu ich manželka Martha), je totiž rozhodnutý pokračovať, pokiaľ nebude nad všetky pochybnosti zrejmé, že astronauti musia pristávanie prerušiť. Spojenie stále hnevá, občas musí Collins tlmočiť do LM odkazy z Houstonu, príjem je mizerný v obidvoch smeroch. Našťastie, Pete Conrad, ktorý stojí za Charliem Dukeom pri pulte CAPCOM radí, aby Armstrong pootočil LM o 10° doprava. To konečne pomáha a spojenie sa zlepšuje.

Collins sa pomocou reakčných motorčekov vzďaľuje od Eagle až na niekoľko kilometrov. Armstrong a Aldrin dostávajú od bielej smeny Gene Kranza v MOCR povolenie na prvý zážih zostupového motora (DOI - Descend Orbit Insertion). Musí sa odohrať na odvrátenej strane Mesiaca, aby LM skončil nad privrátenou stranou v správnej výške a vzdialenosti od pristávacej oblasti. Najnižší bod tejto dráhy je v bode, kde sa začína konečná fáza pristátia - Powered Descend (riadený zostup).

Medzitým je komunikácia zas veľmi zlá, Aldrin prepína antény, aby kontrolóri videli aspoň niekoľkosekundové útržky telemetrie modulu a mohli sa rozhodnúť. Zostáva 30 sekúnd do rozhodnutia o zážihu zostupového motora a kontrolóri majú na monitoroch len zlomky údajov.

Gene Kranz : „všetci kontrolóri, dajte mi GO - NoGO pre riadený zostup!" Všetci súhlasia a Charlie Duke, ktorého si Armstrong s Aldrinom vyžiadali ako CAPCOM počas pristátia im hlási: „Eagle, máte povolenie na riadený zostup." Duke je jedným z najväčších odboríkov na systémy LM medzi astronautmi, spolu s Conradom, Gordonom a Haiseom sa priamo podieľal na jeho vývoji a výrobe. Astronauti prepínajú vysielačku na hlasom ovládaný mikrofón (VOX), počas pristávania budú mať plné ruky práce a nebude čas na spínanie mikrofónov ručne. Čokoľvek odteraz povedia, bude počuť každý, kto je pripojený na ich hlasový okruh.

Aldrin zavádza do počítača program pre riadený zostup. Na displeji blikajú číslice 99, Aldrin stláča tlačidlo PROCEED, reakčné motorčeky usadzujú krátkym zážihom palivo v nádržiach zostupového motora a motor sa zapaľuje. Od tohto okamihu bude horieť až do pristátia.

Eagle letí oknami obrátenými k povrchu a Armstrong sa snaží zachytiť znaky na povrchu, ktoré majú potvrdiť správnu polohu vzhľadom k miestu pristátia. Zisťuje, že všetky známe tvary sa objavujú asi o 2 sekundy skôr, ako by mali. Keďže LM preletí za sekundu asi 1,5 kilometra, znamená to, že Eagle bude pristávať približne o 3 kilometre ďalej, než je plánované miesto pristátia.

GUIDANCE Steve Bales hlási odchýlku Kranzovi. Ak by sa zväčšovala, hrozilo by pristátie mimo plánovanej oblasti a pristávanie by sa muselo prerušiť. Našťastie sa odchýlka nemení, predpokladané miesto pristátia leží ešte stále vo vnútri oblasti č. 2.

Bales si vydýchol, rovnako ako Kranz.

Vo výške 12 kilometrov Armstrong otáča LM oknami nahor, aby mohol začaťpracovať pristávací radar. Namiesto očakávanej vesmírnej prázdnoty sa astronauti pozerajú priamo na veľkú modrú Zem, ktorú majú priamo nad sebou.

Počítač na základe údajov radaru upravuje trajektóriu, modulom to pri zážihoch orientačných kriviek celkom slušne hádže. Aldrin začal svoj vlastný dialóg s počítačom, kontrolujúc údaje počítača s údajmi z radaru. Ako sa očakávalo, rozchádzajú sa o niekoľko stoviek metrov. Keďže radar je dôveryhodnejší ako počítač, Aldrin sa pripravuje na to, aby prikázal počítaču korigovať výšku podľa radaru. Keď ale požiada o zobrazenie rozdielu, nazývaného Delta-H, aby Houston mohol skontrolovať dáta a potvrdiť ich, alebo zamietnuť, ozýva sa siréna hlavného poplachu.

„Programový poplach!" Na počítači zablikali číslice, „je to 1202".

GUIDANCE Steve Bales sa okamžite spája so svojim konzultantom v „back-room" Jackom Garmanom. Nikto nevie prečo, ale počítač LM týmto alarmom signalizuje stav preťaženia, kedy hrozí, že sa zreštartuje, pretože má príliš veľa úloh. To by znamenalo takmer stopercentnú istotu zrušenia pristátia a núdzového návratu na obežnú dráhu.

„Dajte nám info k alarmu 1202", žiada Armstrong. Gene Kranz má pocit, že je naspäť v dobe katastrofických simulácií na začiatku júla. Niekto si ale robil poriadne domáce úlohy...

„Pokračujeme, pokiaľ nie je ten alarm trvalý, tak pokračujeme!" odpovedá takmer okamžite a s veľkou istotou Bales.

Duke oznamuje Armstrongovi a Aldrinovi: „pokračujeme aj s týmto alarmom." Aldrin znovu žiada počítač o Delta-H, znovu sa ozýva hlavný poplach, Bales odkazuje Aldrinovi, že Houston preberie kontrolu Delta-H na seba, aby odľahčil počítaču LM.

1,5 kilometra nad povrchom počítač škrtí motor na polovičný výkon. Fázu brzdenia majú za sebou, počítač otáča LM takmer do zvislej polohy, astronauti majú po prvý krát šancu vidieť oblasť budúceho pristátia.

Armstrong by mal hľadať známe tvary na povrchu, opäť ho ale vyrušuje Aldrin s programovým poplachom „Je to 1201."

Houston: „Rovnaký typ, pokračujeme." Aldrin udáva Armstrongovi uhol pohľadu 47 stupňov. Podľa tohto uhla a mriežky na svojom okne vidí Armstrong, kam mieri počítač v automatickom režime pristátia. Zo začiatku to nevyzerá zle.

Stála hrozba zrušenia pristávania vyrušuje Armstronga, minul všetky známe tvary, ktoré mu mali slúžiť na orientáciu. Až 300 metrov nad povrchom má konečne čas pozorne sledovať, kde chce počítač modulu pristáť. A to miesto sa mu vôbec nepáči. Eagle mieri priamo do stredu krátera, veľkého ako futbalové ihrisko. Armstrong prepína riadenie na poloautomatické a prakticky zastavuje klesanie modulu, nakláňa ho dopredu a zvyšuje jeho horizontálnu rýchlosť až na doraz.

V MOCR Kranz vyhlasuje posledné kolo kontroly, všetci sú GO a Charlie Duke hlási astronautom: „Eagle, tu je Houston, máte povolenie na pristátie".

Charlie Duke Kranzovi : „FLIGHT, odporúčam odteraz zachovať ticho" Kranz súhlasí, jedinými hláseniami v MOCR bude zvyšné množstvo paliva v LM, ktoré hlási CONTROL Bob Carlton a čokoľvek, čo by vyžadovalo zrušenie pristátia. Pokiaľ by nepristáli skôr, ako budú mať palivo na približne 20 sekúnd letu, budú musieť pristávanie prerušiť, odhodiť zostupový stupeň, zapáliť vzostupový motor a vrátiť sa ku Collinsovi.

Jediné, čo je počuť je neutíchajúci prúd čísiel Aldrina smerom Armstrongovi: „stošesť metrov, dolu 1,2 ... 100 metrov, dolu 2 ... „

„Palivo?" Armstrongov hlas je veľmi tichý...

„Osem percent"

„OK, letím práve priamo nad jedným kráterom", Armstrong za ním konečne vidí miesto, kde by sa malo dať pristáť, opätovným narovnaním LM využíva posledné zvyšky doprednej rýchlosti, aby sa tam dostal. Prúd čísiel od Aldrina neustáva: 67 metrov, trinásť dopredu, jedenásť dopredu ... pekne klesáme..."

„Kontrolka DESCENT QTY" Kontrolka hlási, že čidlo v nádrži je pod minimálnou hladinou, odteraz bude množstvo paliva a zostávajúci čas letu odhadovať na základe predchádzajúcej spotreby Carltonov asistent Bob Nance, mimoriadny talent v tejto činnosti. V zostupovom stupni LM je teraz palivo na približne 90 sekúnd letu a rezerva 20 sekúnd, potrebná pre vyrovnanie klesania pri zrušení pristátia, než sa zapáli vzostupový motor.

LM delí od povrchu Mesiaca približne 30 metrov. Armstrong znižuje rýchlosť klesania na hodnoty, porovnateľné s rýchlosťou osobného výťahu. Zrazu si všimne, že sa na povrchu začína víriť prach, musí fixovať pohľadom väčšie kamene, aby bol schopný posúdiť smer pohybu. Zrniečka prachu letia v perfektných oblúkoch, nebrzdených atmosférou, všetky do takmer rovnakej vzdialenosti od LM.

Aldrin: „18 metrov, 0,7 dolu, 0,6 dopredu, 0,6 dopredu"

Houston: „60 sekúnd"

15 metrov ... teraz 10 ...

LM začína jemne cúvať, Armstrong sa to snaží vyrovnať, nemôže pristávať na mieste, na ktoré nevidí, navyše pri priečnom pohybe počas pristátia by sa mohla niektorá z pristávacích nôh zlomiť. Darí sa mu cúvanie vyrovnať, Eagle ale stále jemne uhýba do strany. Armstrong je nespokojný, že sa mu nedarí hladký let, nemá už ale čas naväčšie korekcie.

Houston: „Tridsať sekúnd"

V Houstone je napätie na nevydržanie. Letoví kontrolóri, hostia na galérií, samotný Gene Kranz a celé vedenie NASA, všetci si v duchu hovoria: „čo tam tí dvaja robia, nech už sú konečne dolu!"

Houston: "Pätnásť..." Charliemu Dukeovi zamrzol hlas v hrdle...

Aldrin: „Kontrolka CONTACT"

Armstrong by mal hneď vypnúť motor, ale je tak zaujatý pilotážou, že Eagle dosadá úplne jemne na povrch Mesiaca. Armstrong rýchlo vypína motor a hlási: „Motor vypnutý"

Aldrin: „ACA zablokované, riadenie zostupového motora vypnuté, poistka motora vypnutá, je tam 413"

Je 20. júla 1969, 15 hodín a 17 minút Houstonského letného času, čiže 20 hodín a 17 minút svetového času.

Houston: „Registrujeme, že ste pristáli Eagle."

Chvíľka úplného ticha a potom...

„Houston, tu je základňa TRANQUILLITY, Eagle pristál."

Po prvý krát v dejinách ľudstva pristáli ľudia na povrchu iného nebeského telesa.

V hluku obrovského potlesku počuť výdych úľavy a CAPCOM Charlie Duke hovorí: „Rozumieme Tranquillity! Zopár chlapcov tu z Vás takmer zmodralo. Už zase dýchame. Tisíckrát vďaka."

Dokázali to! Približne 20 sekúnd pred vyčerpaním paliva. Nikto to už nezistí presne, ale Armstrong vie, že 20 sekúnd je dlhá doba. Bolo to veľmi tesné víťazstvo, ale o to cennejšie.

Krátky stisk rúk a uľahčený úsmev, na viac nemajú Armstrong a Aldrin čas. Musia sa okamžite pripraviť na prípadný núdzový štart, pokiaľ by systémy LM signalizovali nejaký vážny problém. Rovnako aj kontrolóri v Houstone. Prvá možnosť je v druhej minúte po pristátí (T1), druhá v ôsmej (T2) a tretia dve hodiny (T3) po pristátí, kedy je Columbia po obehu Mesiaca opäť nad pristávacou oblasťou. Gene Kranz je tak dojatý, že musí tresnúť predlaktím o svoj pult, aby bolesť prehlušila emócie. Kranz vyhlasuje svoje „kolečko" pre T1, všetci hlásia „Zostať!" Krátko na to aj pre T2.

16 minút po pristátí začína rásť tlak v jednej z héliových nádrží zostupového stupňa, ktoré slúžili pre tlakovanie palivových nádrží. Zostupový motor je ale už navždy mimo prevádzky, takže hélium je na pokyn Houstonu pomaly vypustené do priestoru cez trysku motora, bez ďalších následkov. A po ďalších dvoch hodinách bez najmenších problémov hlási Duke astronautom: „V čase T3 máte povolenie na rozšírené operácie na povrchu."

Kranzova smena sa končí, pred odchodom na tlačovú konferenciu sa ide poďakovať SimSupom za prípravu svojich ľudí. Je to aj ich zásluha, že sa dnešné pristátie podarilo napriek všetkým problémom. SimSup Dick Koos nemôže uveriť tomu, že jeden z posledných problémov, ktorý s kolegami pripravili Kranzovým ľuďom počas simulácií, bol aj najväčším problémom celého pristátia. Nebyť tej simulácie z 5. júla, možno by teraz nebolo čo oslavovať. A nebyť Steve Balesa, ktorý zvládol situáciu perfektne.

Pôvodný plán misie počítal po pristátí s troma hodinami na kontrolu systémov LM a následným oddychom po dobu 4 hodín. Zdá sa to úplne nepochopiteľné, ale astronauti majú za sebou veľmi náročný deň a v prípade núdzového štartu by ich nadmerná únava mohla viesť k chybám. Napriek tomu nikto neverí, že Neil a Buzz pôjdu jednoducho spať, Houston je pripravený na skoršiu EVA, takže keď ju Neil navrhne, musí na súhlas čakať len okamih. Houston to komentuje vetou „Budete mať prime-time Eagle"

Než si ale môžu obliecť skafandre, musia dôkladne preveriť systémy LM, iba keď bude všetko v poriadku, môžu si „prechádzku" dovoliť.

Nastal krátky moment, kedy má Aldrin čas. A tak vyťahuje z vrecka na svojom skafandri malý kalich, fľaštičku s asi pol deci omšového vína, zopár oblátok a malú kartičku nehorľavého papiera (pamätáte si - všetko na Apolle musí byť nehorľavé).

„Dovolíš Neil, je tu niečo, čo by som chcel urobiť. Prebral som to s Dekeom, súhlasil, ale po všetkých tých problémoch s čítaním z biblie na Apolle 8, nemôžem nič urobiť verejne". Aldrin je silne religiózny človek, no jeho sväté prijímanie na povrchu Mesiaca zostane na dlhé roky tajomstvom. Víno tečie pomaly v šestinovej gravitácií do kalicha. Aldrin číta krátku modlitbu, po prijímaní stláča tlačidlo mikrofónu:

„Tu je pilot lunárneho modulu. Chcem požiadať všetkých, čo nás teraz kdekoľvek na Zemi sledujú, aby sa na moment zastavili a premýšľali o udalostiach ostatných hodín a vzdali vďaku, každý svojím vlastným, špecifickým spôsobom." Armstrong vyzerá zaskočený, ani on nevedel, čo má Aldrin pripravené. Má ale svojich starostí s veľkosťou chvíle dosť. Až teraz konečne tiež vie, čo povedať pri výstupe na povrch.

Odkedy bolo jasné, že Neil bude prvým človekom na povrchu Mesiaca, médiá a okolie mu nedali pokoj s otázkami ohľadne prvých slov na povrchu iného nebeského telesa. Armstrong bol tak zaujatý nácvikom a technickými detailmi pristátia, že nad tým vôbec neuvažoval. Pre neho, tak ako pre väčšinu odborníkov bolo oveľa väčšou výzvou samotné pristátie. Pre verejnosť, ktorá nepozná detaily, je ale samozrejme najdôležitejší ten posledný krok z LM na povrch. Keď si to Neil uvedomil, konečne vedel presne čo povie...

Nasleduje obliekanie skafandrov, postup, ktorý sa svojou precíznosťou podobá baleniu padáka jeho užívateľom. Aj keď povrch Mesiaca vyzerá príjemne, niečo ako pláž s podivne sivým pieskom a veľmi silným slnkom, prostredie je v skutočnosti vražedné a neodpúšťa žiadne chyby.

Najprv mesačné topánky, ich silikónové podošvy majú hlboké ryhy, aby poskytovali dostatočnú oporu aj v hlbšom prachu a na nerovnom povrchu. Po topánkach si obaja pomáhajú zavesiť na chrbty „ruksaky" PLSS (Portable Life Support System - prenosný systém udržania životných podmienok), obsahujúce chladiacu a klimatizačnú aparatúru, bezpečnostnú zásobu kyslíka a vysielačku. Nasledujú prilby, ktoré si astronauti navliekajú nad svoje priehľadné kukly. Po nich prichádzajú na rad rukavice, vystužené sieťovinou z nerezového drôtu, s gumovými špičkami prstov, aby umožnili aspoň určitú mieru citlivosti. Pripájajú sa hadice PLSS, presne podľa kontrolného zoznamu, každý spoj je dôkladne prekontrolovaný, potom sa istí ešte jednou poistkou, opäť dôkladne preverenou. Zapínajú sa PLSS, astronauti počujú dôverne známy hluk čerpadiel chladiaceho systému pre svoju chladiacu bielizeň a sykot prúdiaceho kyslíka. V blízkosti úst majú okrem mikrofónov aj slamku pre napitie sa vody a ovocnú tyčinku pre doplnenie energie. V zornom poli majú základné indikátory funkcie PLSS, tlak v skafandri, tlak kyslíka a niekoľko poplachových signálov, ktoré, ako dúfajú, zostanú počas EVA v kľude. Ovládanie PLSS majú v malej aparatúre na hrudi. Tam si neskôr zavesia aj 70 mm fotoaparát Hasselblad, ale až na povrchu, prekážal by pri lezení cez prielez LM.

Konečne je procedúra obliekania ukončená, Armstrong s Aldrinom otvárajú ventil a vypúšťajú atmosféru z kabíny Eagle. Trvá to dlho, aj pri minimálnom pretlaku v kabíne drží poklop LM ako pribitý. Nikto nechce niečo skúšať silou, čo keby sa im potom nepodarilo kabínu hermeticky uzatvoriť? Aldrin jemne odchýlil pravý horný roh poklopu, posledné zvyšky kyslíka letia vo forme kryštálov von.

Armstrong ide prvý, po kolenách a nohami dopredu, inak sa nedá. Aldrin mu pomáha a naviguje. Konečne je Armstrong vonku, na terase LM a po vyklopení televíznej kamery lezie dolu rebríkom.

Svet sleduje čiernobiely obraz, putujúci vesmírom 400 000 kilometrov, obraz je duchovitý, akoby postavy strácali časť svojej hmoty tou dlhou cestou. Napriek veľkému kontrastu je celkom jasne vidieť Armstronga zostupovať po rebríku LM.

Šesť stupňov, posledný je asi meter nad veľkým tanierom pristávacej nohy LM. Vzdialenosť je väčšia ako sa čakalo, pád LM z posledného metra na povrch po vypnutí motora mal nohu teleskopicky zasunúť a zmenšiť túto vzdialenosť. Armstrong ale vypol motor až na povrchu a tak teraz skáče z poslednej priečky rebríka do taniera pristávacej nohy a späť:

„Chcel som preveriť, ako sa dostaneme späť. Ide to ľahko, v šestinovej gravitácií žiadny problém." „Povrch sa javí veľmi, veľmi jemnozrnný, vyzerá takmer ako prach"

A po chvíľke... „Teraz vystúpim na povrch" Držiac sa pravou rukou rebríka, Armstrong dvíha ľavú nohu a opatrne ju kladie na povrch Mesiaca:

„Je to jeden malý krok pre človeka, veľký skok pre ľudstvo."

Píše sa dvadsiaty júl tisícdeväťstošesťdesiatdeväť. 38-ročný Američan Neil Alden Armstrong z malého mestečka Wapakoneta v štáte Ohio stojí ako prvý človek v dejinách ľudstva na povrchu nášho nebeského suseda.

Hovorí sa, že v ten večer sa na Arlingtonskom národnom cintoríne na jednom z hrobov objavil malý lístok. Stálo na ňom: "Mister President, the Eagle has landed".

Na hrobe bolo meno John Fitzgerald Kennedy

(článek byl původně napsán pro blog.sme.sk)

Cesta k nesmrteľnosti (Apollo 11 - úvod) <<< >>> Prvé kroky (Apollo 11 - dokončenie)

Aktualizováno: 08.08.2008

[ Obsah | Články | Preteky vo vesmíre ]

Pokud není uvedeno jinak, jsou použité fotografie z NASA (viz. Using NASA Imagery) a dalších volně přístupných zdrojů.