Obsah > Aktuality > Články > Preteky vo vesmíre > 10 obletov Mesiaca (Apollo 8)

Preteky vo vesmíre - 10 obletov Mesiaca (Apollo 8)

Juraj Petrovič

Znak Apolla 8George Low bol znepokojený. Veľmi znepokojený. To, čo videl v Langley v CIA nebolo nič potešujúce. Rusi sa evidentne chystali odštartovať smerom k Mesiacu a hneď niekoľko úplne nových rakiet. Ani Vostok, ani Voschod, toto bolo niečo nové. Navyše CIA zistila, že po havárii Komarova sa pripravuje ďalší štart Sojuzu, lode, ktorá bola schopná obletieť Mesiac, aj keď nemala možnosť na ňom pristáť. Akbysa to Rusom podarilo, bola by to pre program Apollo katastrofa, verejná mienka by usúdila, že Rusi vyhrali, bez ohľadu na to, že y na Mesiaci nepristáli, ale doleteli by tam prví!

Pritom lunárny let Apolla bol ešte v nedohľadne. CM103, určený pre prvý let so Saturnom V (Misia D) bol síce vďaka zmenám po Požiari v excelentnom stave a pripravený na let, o LM-3, ktorý mal ako prvý letieť s posádkou sa to povedať nedalo. Vyše 100 závažných problémov, ktoré museli ľudia z Grumman Aircraft Corp. vyriešiť, kým bolo možné prehlásiť LM-3 za letuschopný. Jim Mc Divitt a Rusty Schweickart pracovali už od leta 1966 s ľuďmi od Grummana na vychytaní problémov, ale obom bolo jasné, že tento „Pavúk" poletí najskôr na jar 1969.

Low sa začal myšlienkou na oblet Mesiaca zaoberať už na jar 1968, keď sa pripravovalo Apollo 7. Keď bolo zrejmé, že LM-3 nebude pripravený na svoj let v roku 68.

A tak Low svoj nápad rozvíjal. Ak by Apollo 7 bolo úspešné, let okolo Mesiaca by predstavoval obrovský krok vpred. Aj bez lunárneho modulu by sa dalo otestovať mnoho techník a postupov, potrebných pre bezpečný let - navigácia na dlhej translunárnej dráhe, precízne zážihy motorov pre navedenie na dráhu k Mesiacu, na obežnú dráhu Mesiaca a na cestu späť, komunikácia na tak dlhú vzdialenosť a ohnivý návrat druhou kozmickou rýchlosťou.

Low vedel, že s týmto plánom nemôže ísť rovno za Webbom, alebo jeho zástupcom Muellerom, zamietli by ho ako nezodpovedný hazard s celým programom, ba celou agentúrou. Potreboval najprv získať podporu a argumenty nižších managerov a inžinierov. A túto podporu našiel. Prvým bol mladý inžinier vo funkcii zástupcu administrátora Thomas Paine. Keď sa od Sama Phillipsa, šéfa programu Apollo dozvedel o Lowovom návrhu, bol hneď za. Presvedčiť Webba ale nebude ľahké. Webb bol práve na konferencií o mierovom využití vesmíru vo Viedni, keď mu na americké veľvyslanectvo zavolal Paine a odovzdal mu Phillipsa, aby ho oboznámil s Lowovým návrhom. „Zbláznili ste sa?" zareval Webb cez Atlantik. Vedel, že neúspech tejto misie by zabil celý program a mal vážne pochybnosti, či je tento nápad vôbec realizovateľný. Je to pochopiteľné, Webb nebol inžinier, bol politik a svoju prácu si robil mimoriadne dobre. Je to hlavne jeho zásluha, že Kongres aj napriek smrti Kennedyho a vojne vo Vietname udržal mieru financovania NASA v takej výške, že sa Kennedyho sen mohol uskutočniť. Sám sa ho nedočkal vo svojej funkcii, vedel, že spolu s L.B.Johnsonom skonči aj on ako administrátor NASA.

George Low za svojim pultom v Mission control room v MSC v HoustonePo dlhšom presviedčaní nakoniec súhlasil, že sa na tejto myšlienke bude ďalej pracovať.

V Houstone na tomto nápade intenzívne pracovali, pretože jedným zo spojencov, ktorých Low získal na svoju stranu bol Christopher C. Kraft, riaditeľ letovej prevádzky. Kraft dal Lowovi a ostatným jasnú odpoveď - ak sa podarí dokončiť počítačový program pre navigáciu Apolla z kontroly letu v MSC a ak samotná loď dobre obstojí v letovej skúške Apolla 7, neexistujú vážnejšie technické prekážky, ktoré by bránili letu k Mesiacu.

Po viacerých čiastkových poradách, kde sa postupne skúmali najrôznejšie aspekty letu sa 14. augusta vo Washingtone stretlo 12 mužov, ktorí mali rozhodnúť. Paine sa zahral na diablovho advokáta a pýtal sa ich „Nedávno ste ešte váhali, či ďalším Saturnom poslať do vesmíru človeka a teraz navrhujete nielen poslať hore ľudí, ale poslať ich rovno k Mesiacu?"

Jeho 11 partnerov sa prakticky zhodne vyjadrilo, že veci pokročili tak ďaleko, že môžus kľudným svedomím doporučiť let k Mesiacu. Paine bol spokojný, musel ale presvedčiť ostatných dvoch ľudí na špici - Webba a Muellera.

17. augusta priletel do Houstonu šéf Apolla Phillips. Informoval Gilrutha, Lowa, Krafta a Slaytona, že Webb sa rozhodol. Bude to C-I misia, bude sa volať Apollo 8, odštartuje po 6. decembri 1968 a poletí k Mesiacu. Do ukončenia letu Apolla 7 sa

o tom nesmie dozvedieť verejnosť. To samozrejme neplatilo pre astronautov, ako priami účastníci sa to museli dozvedieť čo najskôr.

Pôvodne ponúkol Slayton túto misiu Jimovi McDivittovi, ktorý bol so svojou posádkou na rade. Bez lunárneho modulu, na ktorom strávili stovky hodín práce, nemala táto misia pre McDivitta zmysel. Odmietol ju.

Frank Borman bol zvyknutý pracovať v sobotu. Bol zvyknutý pracovať dokonca aj v nedeľu, ak si to jeho práca pre NASA vyžadovala. Takže nie je žiadnym prekvapením, že 10. augusta 1968 bol v práci, testoval CM104, s ktorým mal letieť na jar 1969 na misiu na vysokej obežnej dráhe, už s kompletným Apollom. Keď mu Deke Slayton zavolal a požiadal ho, aby okamžite priletel z Downey do Houstonu, nechápal, čo sa deje. Keď mu ale Slayton za zatvorenými dverami svojej kancelárie vysvetlil Lowov plán, jeho príčiny a následky, súhlasil okamžite. Táto misia má šancu definitívne vymazať Požiar z mysle verejnosti, má šancu napraviť reputáciu NASA a pozdvihnúť morálku v celom programe. Jasné že poletí, je to fantastická výzva.

Posádka Apolla 8, zľava Anders, Lovell a BormanSpolu s Frankom Bormanom mal na Apolle 8 letieť ako pilot lunárneho modulu aj Michael Collins. V lete 1968 mu ale zistili výrastok na chrbtici, ktorý bolo treba chirurgicky odstrániť. Smutný Collins vypadol z posádky Apolla 8, kde ho nahradil nováčik Bill Anders, netušiac, že sa vďaka tejto nepríjemnosti stane členom ešte slávnejšej trojice. Trojicu uzatváral človek s najväčším počtom nalietaných hodín vo vesmíre a Bormanov kolega z Gemini 7, Jim Lovell.

19. augusta 1968 NASA oznámila, že po Apolle 7 plánuje ďalší let, ale vzhľadom na utajenie skutočného cieľa do pristátia Apolla 7, oznámila len, že letový plán ešte nie je konkretizovaný. Po úspešnom lete Wallyho a jeho kolegov a po opätovnom vyhodnotení všetkých pre aj proti sa 11. novembra 1968 definitívne rozhodlo. Generál Phillips nariadil všetkým centrám, aby pripravili štart Apolla 8 na cirkumlunárnu misiu na 21.12. a verejnosť sa konečne dozvedela, čo pre ňu NASA chystá na Vianoce. Bola to mediálna bomba, ktorá na dlhé týždne obsadila prvé stránky novín a hlavné spravodajské relácie televízií.

Skôr, než sa spolu s posádkou odpútame od štartovacej rampy, povedzme si ale, ako sa vlastne letí k Mesiacu na tak pomerne malom a slabom stroji, akým bolo Apollo? Základom je správne načasovanie, správna hmotnosť a správna rýchlosť. Pri lete k Mesiacu sa naplno využíva gravitácia Zeme a Mesiaca, žiadna raketa neuvezie toľko paliva, aby mohla horieť počas tak dlhej doby a ani to nie je potrebné. Na to, aby sme sa odpútali od Zeme a dosiahli obežnú dráhu, musíme dosiahnuť vo výške cca. 200 km nad Zemou rýchlosť 7,9 km/s. Takouto rýchlosťou by ste vzdialenosť z Bratislavy do Košíc preleteli za 41 sekúnd. Pre porovnanie - guľka z výkonnej strelnej zbrane letí rýchlosťou asi 2 km/s, teda skoro 4x pomalšie.

Pre let k Mesiacu je ale potrebné ešte trochu pridať. Takzvaná druhá kozmická rýchlosť, teda rýchlosť, umožňujúca opustiť gravitačné pole Zeme, má hodnotu približne 11 km/s.

Plán letu vyzeral nasledovne: štart pomocou obrieho Saturnu V na obežnú dráhu, po dvoch obletoch Zeme opätovné zapálenie tretieho stupňa Saturn IV-B a navedenie na dráhu k Mesiacu (TLI - translunar injection), po asi dvoch tretinách letu preváži príťažlivosť Mesiaca zemskú gravitáciu a začne loď priťahovať k Mesiacu, pri Mesiaci zbrzdenie pomocou motora SPS a navedenie na obežnú dráhu Mesiaca (LOI Lunar Orbit Insertion). 10 obletov Mesiaca, na prasknutie naplnených fotografovaním, pozorovaním a televíznymi prenosmi. Pri odlete štart z obežnej dráhy opäť pomocou SPS (rýchlosť potrebná pre opustenie obežnej dráhy Mesiaca je omnoho nižšia ako pri Zemi, len 2,4 km/s) na preletovú dráhu (TEI - Trans-Earth insertion), pri prílete späť k Zemi odhodenie SM a pristátie CM v Tichom oceáne. Loď letela pri týchto prvých letoch k Mesiacu po takzvanej dráhe voľného návratu. Bola to dráha, ktorá po prvotnom navedení umožňovala návrat lode bez ďalšieho zážihu motorov, jednoduchým využitím príťažlivosti Mesiaca a Zeme. Loď by jednoducho obletela Mesiac a vrátila sa k zemi pod správnym uhlom pre vstup do atmosféry. Jedným z dôsledkov letu po takejto dráhe bolo napríklad, že astronauti Apolla 8 nevideli Mesiac skoro až do príletu k nemu, smerovali totiž k rastúcemu Mesiacu, ktorého veľká väčšina bola temná.

Kľúčovú rolu pri celom lete hral počítač veliteľskej sekcie a jej inerciálna plošina, vybavená troma gyroskopmi, akcelerometrom a nezávislým zavesením. Čo to je? Inerciálna plošina je zariadenie, ktoré má jednu výraznú vlastnosť - vďaka nezávislému zaveseniu v troch osách a stabilizácii pomocou gyroskopov nemení svoju polohu spolu s vesmírnou loďou, ale je trvalo stabilizovaná v jednej polohe. V spojení s akcelerometrom, teda meračom zrýchlenia a palubným počítačom umožňuje presné určenie polohy a rýchlosti lode v ktoromkoľvek okamihu letu. Jej výstup končil jednak v palubnom počítači a jednak v guličke umelého horizontu, ktorú mal každý astronaut na svojom prístrojovom paneli, aby sa podľa nej dokázal orientovať o polohe lode v priestore.

Jim Lovell pri práci s navigačným systémom počas letu Apolla 8Kontrola nastavenia plošiny sa na Apolle robila pravidelne v spolupráci s riadením letu a za pomoci hviezdnych senzorov, ktoré registrovali niektoré jasné hviezdy a podľa nich zisťovali orientáciu lode v priestore. Pokiaľ by hviezdne senzory zlyhali, mali astronauti k dispozícií výkonný sextant spriahnutý s počítačom, ktorý umožňoval nájsť jednotlivé orientačné body jednoduchým zadaním ich názvu do počítača. Ten následne otočil loď do predpokladaného smeru a ak sa hviezda objavila v strede zameriavacieho poľa, vedeli astronauti, že ich plošina je nastavená správne, prípadne mohli realizovať úpravy nastavenia a následnú kontrolu.

Zvláštnu metódu pre spresnenie polohy lode vypracovali odborníci z JPL. Pokiaľ mala loď Apollo spojenie so Zemou, dokázali pomocou merania Dopplerovho efektu v rádiovom signáli presne určiť rýchlosť lode a zo zmien tohto efektu aj jej presnú polohu.

Počítač na Apolle nám dnes môže pripadať neuveriteľne primitívny. Pravdou je, že nedokázal spočítať dve celé čísla, zato polohu lode bol schopný určiť s presnosťou na oblúkové sekundy a v spojení s inerciálnou plošinou zabezpečoval absolútne presné zážihy motorov Apolla pri TLI, LOI, TEI, ako aj samotné pristátie.

Pre každý manéver bol odborníkmi z MIT vytvorený program, ktorý sa do počítača zavádzal samostatne. Dôležité manévre mali ešte dodatočnú poistku proti mimovoľnému spusteniu: 5 sekúnd pred vykonaním kľúčového povelu zablikali na displeji počítača číslice 99, ako otázka, či to astronauti s manévrom myslia naozaj vážne. Do 3 sekúnd musel jeden z nich stlačiť tlačidlo „Proceed" na počítači, inak by sa program nevykonal.

Ešte jednoduchší, ľahší a podobne fungujúci počítač sa nachádzal aj v LM, tomu sa budeme venovať niekedy nabudúce, mal totiž svoje špecifiká, vyplývajúce z jeho funkcie pri pristávaní.

21. decembra o pol tretej ráno sa Borman, Lovell a Anders okrem iných stretli pri predštartových raňajkách s mužom, ktorý vymyslel a presadil ako druhý pilotovaný let Apolla práve ich let k Mesiacu. George Low bol spokojný. Podarilo sa mu zažehnať ruskú hrozbu a posunúť program Apollo o obrovský kus dopredu. Ako ale dopadne táto "kovbojská" misia?

Dve hodiny pred štartom sa Borman, Lovell a Anders usadili ako prví ľudia na špici obrovského Saturnu V, 100 metrov nad základňou štartovacej veže.

Start Apolla 8Presne o 7:51 miestneho času sa obor prebudil k životu. Borman a Lovell neskôr spomínali, že let na Saturne im veľmi pripomínal štarty s Titanom II na Gemini, aj keď obrovská raketa štartovala pomalšie a zdalo sa, že po opustení rampy ešte spomalila. Anders spomínal neskôr, že mu let Saturnom pripadal ako jazda dolu kopcom na starom nákladnom vlaku po veľmi zlej trati. Napriek obrovskému výkonu neprekročilo preťaženie pri štarte 4G. Dvanásť minút po štarte sa už Apollo 8 nachádzalo na obežnej dráhe a posádka spolu s kontrolou letu dôkladne kontrolovala všetky systémy lode, aby bolo možné povoliť let k Mesiacu.

Službu spojára mal Michael Collins, ktorý sa už zotavil z chirugického zákroku. Práve on mohol svojim bývalým kolegom v posádke o 10:17 miestneho času oznámiť „V poriadku, máte povolené TLI, môžete na Mesiac." Saturn-IVB zrýchlil Apollo 8 na 10 800 m/s a Borman, Lovell a Anders sa stali dovtedy najrýchlejšie letiacimi ľuďmi v histórii.

Posledný stupeň Saturnu V videný z paluby Apolla 8 CSM sa oddelil od S-IVB a otočil sa, aby simuloval budúce spojenie s lunárnym modulom. Borman poznamenal, že manévrovanie s loďou nebolo o nič ťažšie, ako pri letoch Gemini - Agena a že by v budúcnosti nemal byť problém spojiť CSM s LM a oddeliť ho od S-IVB. Keď sa ale posádka rozhodla vzdialiť od S-IVB, zistili, že sa im to akosi nedarí. Až približne po hodine dostali z riadenia letu nové pokyny pre zapálenie reakčných motorčekov, ktoré ich dostalo do bezpečnej vzdialenosti od posledného stupňa Saturnu (ten mal totiž niekoľko hodín po štarte riadene vypustiť palivo aby opustil spoločnú dráhu s CSM a mohol byť preto pre CSM nebezpečný).

Keď sa astronauti presvedčili, že sú od S-IVB dostatočne ďaleko, zistili, v čom je veľká kabína CM nevýhodou. Náhla voľnosť v pohybe im totiž spôsobovala dosť silnú nevoľnosť. Najviac trpel Frank Borman. Aj keď je možné, že pohyb v beztiažovom stave bol na vine, podozrenie padlo aj na lieky, ktoré Borman bral pred spaním. Aby rýchlejšie zaspal, zobral si tabletu Seconalu, na ktorý ale aj na Zemi reagoval precitlivelo. Výsledkom bolo zvracanie a hnačka, problémy, ktoré sa v beztiažovom stave neriešia práve jednoducho. Boli okamihy, kedy Lovell pristihol Andersa s kyslíkovou maskou na tvári, už nedokázal vydržať smrad v kabíne. Astronauti informovali riadiace stredisko na neverejnom kanáli a spôsobili niekoľko horúcich hodín letovým lekárom, ktorí uvažovali, či ide o 24-hodinovú chrípku, otravu jedlom, alebo naozaj len o reakciu na Seconal, kombinovanú s bežnou „morskou" nemocou.

Našťastie už na druhý deň pred prvým televíznym prenosom hlásil Borman sucho do Houstonu „Nikto nie je chorý".

Pohľad na Zem z paluby Apolla 8 počas cesty k MesiacuFrank Borman bol počas letu mimoriadne opatrný. Neustále dbal o to, aby ich návratová dráha „nezdegenerovala", vytrvalo trápil riadenie letu otázkami o presnosti zamerania, stále kontroloval stav lode a jej systémov a podobne viedol aj svoju posádku. Je to pochopiteľné, išlo o prvý let do takej veľkej vzdialenosti a pre všetkých bol novinkou, Frank mal ale aj súkromný dôvod. Po prvý krát sa jeho manželka Susan otvorene postavila proti jeho účasti na tomto lete a pokúšala sa to dokonca presadiť cez starého priateľa Christophera C. Krafta. Keď sa jej to nepodarilo, zaprisahala Franka, že sa musí za každých okolností vrátiť domov. Je známe aj to, že už počas letu napísala Frankov nekrológ, ktorý sa mal spolu s oficiálnou správou NASA zverejniť v prípade, že by astronauti zahynuli. Nie je jasné, či jej správanie bolo spôsobené pokročilým alkoholizmom, o ktorom nevedel ani Frank, alebo len tým, že mala pocit, že v rade nešťastí je Frank „na rade". V každom prípade jej postoj nijako neuľahčil Frankovi plnenie úloh tohto náročného pionierskeho letu a len vystupňoval jeho vrodenú opatrnosť.

Pohľad na Zem cez TV-kameru Apolla 8Prvý aj druhý televízny prenos mali obrovský úspech. Počas prvého sa síce nepodarilo zobraziť Zem, pri druhom sa ale posádke podarilo nastaviť kameru správne a tak sa obyvatelia Zeme mohli na svoju planétu po prvý krát v histórii pozrieť ako na celok, aj keď len v čierno-bielom obraze. Borman s Lovellom im ale nedostatok farieb nahrádzali bohatým opisom a vtipkovaním, že ako mimozemšťania by nebvedeli, či pristáť na hnedej, alebo modrej časti. Anders vyjadril nádej, že to snáď bude tá modrá, na hnedej by to mohlo pekne bolieť (Apollo malo ako všetky americké lode pristávať do oceánu).

Po skončení prenosov sa posádka začala pripravovať na ďalší míľnik v histórii - navedenie na obežnú dráhu Mesiaca (LOI). Napriek tomu, že motor SPS doteraz fungoval bezchybne. Frank Borman chcel mať absolútnu istotu, že celá loď je v úplnom poriadku, než sa do toho pustia. Celý manéver sa navyše musel odohrať na odvrátenej strane Mesiaca, teda bez spojenia so Zemou a preto bolo treba definitívne rozhodnutie urobiť približne pol hodiny pred samotným manévrom. Potom už bola posádka odkázaná len na seba a svoje prístroje. V čase T+68h4m Jerry Carr oznámil posádke „You are go for LOI". Tiež oznámil posádke, že najnižší bod ich dráhy bude 119 km nad Mesiacom. 10 minút po strate signálu zablikali nadispleji počítača číslice 99 a Borman stlačil tlačidlo „Proceed". Motor SPS sa po tretí krát prebudil k životu, tentokrát na dlhé 4 minúty, spomaľujúc Apollo 8 na orbitálnu rýchlosť okolo Mesiaca. Čas zážihu bol mimoriadne kritický, ak by motor SPS horel len o 4 sekundy dlhšie, Apollo 8 by spomalilo natoľko, že by sa zrútilo na privrátenú stranu Mesiaca. Preto Frank Borman nič neponechal na náhodu a zlomok seknundy po uplynutí plánovaného času stlačil aj manuálny vypínač motora SPS.

V Houstone a na Zemi všeobecne nevedeli nič o tom, či motor pracouje ako treba a či sa Apollo 8 dostalo na očakávanú obežnú dráhu. Len podľa času, v ktorom sa mal znovu nadviazať rádiový kontakt sa dalo usúdiť, či sa manéver po prvý krát v histórii podaril. Ak sa Apollo 8 objaví 10 minúpt skôr ako sa predpokladalo, znamenalo by to, že manéver sa nepodaril a posádka letí okamžite a neodvolateľne domov. Nič také sa ale nestalo, presne v plánovanom čase sa na monitoroch kontrolórov letu začali objavovať znovu dáta a za chvíľku sa ozval Jim Lovell s dátami o zážihu, ktoré ukázali, že Apollo 8 je presne tam, kde má byť - na obežnej dráhe Mesiaca. Spolu asi miliarde ľudí, sledujúcich priamy prenos to oznámil Paul Haney, sediaci pri pulte komunikácie s verejnosťou.

Východ zeme nad Mesiacom - dovtedy nevidené divadloPosádka tiež zostala očarená úkazom, ktorý ešte nikdy nikto nevidel a dodnes malo tú výsadu vidieť ho len 24 ľudí - východ Zeme nad Mesiacom. Lovell s Andersom freneticky fotografovali, míňajúc film na fotografie, ktoré pôvodne vôbec neboli v letovom pláne. Nemohli si ale pomôcť, ten pohľad ich úplne premohol.

Fotografovanie bolo okrem televíznych prenosov hlavnou náplňou práce pre posádku počas tých krátkych 10 obletov Mesiaca. Je to pochopiteľné. Bolo treba z čo najväčšej blízkosti vyfotiť predpokladané miesta pristátia, rôzne známe aj neznáme útvary na povrchu a samozrejme aj časti odvrátenej strany Mesiaca, ktorú zo Zeme nemôžeme pozorovať vôbec. Množstvo plánovaných fotografií bolo také veľké, že by sa hlavný fotograf, Bill Anders vôbec nedostal k spánku. Frank Borman preto musel tvrdo zasiahnuť a nariadiť odpočinok, nechcel riskovať, že počas odletu od Mesiaca bude unavený Anders robiť chyby. Napriek tomuto obmedzeniu priviezla posádka Apolla 8 množstvo vynikajúcich fotografií budúcich miest pristátia, vrátane troch miest v Mori Pokoja, kde malo pristávať Apollo 11.

Jeden z najznámejších útvarov na odvrátenej strane - kráter Ciolkovskij„OK Houston, Mesiac je v zásade sivý, žiadne farby. Vyzerá ako sádra, alebo šedivý piesok. Vidíme pekné detaily. More Plodnosti nie je tak výrazné, ako vyzerá zo Zeme. Nie je tu ani toľko kontrastov medzi ním a okolitými krátermi", hlásil z paluby Apolla 8 Jim Lovell.

Priamy prenos na štedrý večer 1968 bol naozaj niečím špeciálnym. Mnohí sa pred letom obávali, že prípadný neúspech zmarí čaro Vianoc, o to viac každého dojímal a tešil pohľad na „matičku Zem" a neznámy Mesiac v tento posvätný večer pre mnohých ľudí na Zemi.

Frank Borman na palube Apolla 8Posádka dlho váhala nad tým, aké posolstvo poslať ľuďom na Zemi počas tohto výnimočného prenosu. Nakoniec sa rozhodli pre čítanie z Bibilie a počas prenosu prečítali prvých 10 veršov z prvej knihy Genesis - o stvorení sveta. A na záver Frank Borman zakončil celý prenos slovami: „A posádka Apolla 8 Vám praje dobrú noc, veľa šťastia, veselé Vianoce a nech Vás všetkých žehná Boh - Vás všetkých tam na dobrej Zemi".

Takmer ihneď po skončení prenosu sa posádka musela začať pripravovať na najdôležitejší manéver celého letu - TEI, alebo navedenie na dráhu späť k Zemi. SPS musel ich rýchlosť zvýšiť o 1 070 m/s, aby sa dostali z mesačného gravitačného poľa a na správnu dráhu k Zemi. Navyše sa celý manéver opäť musel odohrať bez spojenia so zemou, zákony nebeskej mechaniky nedávajú inú možnosť. Netrpezlivé čakanie ľudí v Houstone, na Floride a na celej Zemi ukončil Jim Lovell hláškou: „Houston, buďte si istí, že Santa Claus existuje!" Ken Mattingly za pultom CapCom s radosťou odpovedal: „Rozumiem, vy to viete najlepšie!"

Let domov prebiehal hladko a bez zvláštnych príhod. Letová dráha bola tak dobrá, že pred prístátím si vyžiadala len jednu malú korekciu. V sobotu nadránom, 14 500 km od Zeme odpojila posádka po celý let perfektne fungujúci SM a zorientovala loď pre návrat do atmosféry, ktorej sa dotkla o pätnásť minút neskôr vo výške 120 kilometrov.

Nakladanie CM-103 na palubu USS Yorktown6 dní, 3 hodiny a 42 sekúnd od štartu sa CM103 ponoril do Tichého oceánu, len niekoľko kilometrov od USS Yorktown, ktorá ich očakávala. Loď sa po pristátí prevrátila dolu hlavou, ale balóny, ktoré posádka ihneď nafúkla ju otočili správnym smerom. Keďže vyprostenie z lode bolo možné len za denného svetla, museli Borman, Lovell a Anders počkať 45 minút na východ slnka. Potom už ale išlo všetko hladko a o niekoľko minút bola už posádka Apolla 8 definitívne na palube USS Yorktown.

Posádka Apolla 8 vystupuje z vrtuľníka po návrate na USS YorktownSkončila sa fantastická cesta, ktorá potvrdila schopnosť Apolla dostať sa k Mesiacu a späť, preverila funkčnosť CSM, jeho navigačné schopnosti, overila spoľahlivosť SPS a umožnila posádke, aj letovým kontrolórom nazbierať cenné skúsenosti pre ďalšie lety.

Posádka zďaleka nemala voľno. Nasledovali dni a dni poletových rozborov a rozhovorov, kde museli astronauti podrobne popisovať všetko, čo počas letu zažili, všetky skúsenosti s loďou, všetko, čo mohlo mať význam pre ďalšie lety. Bola to mimoriadne dôležitá fáza, ukázalo sa, že na týchto skúsenostiach sa dá perfektne stavať. Všetko nové, čo posádka absolvovala, každý problém, ktorý počas letu vyriešila sa stali súčasťou kolektívneho vedomia agentúry a posúvali vývoj dramatickou rýchlosťou dopredu.

CSM potvrdil pri lete okolo Zeme a k Mesiacu, že je kvalitným strojom, ktorý plní svoje funkcie tak, ako treba. Teraz bol rad na lunárnom module, aby počas novinkami preplnenej misie Apolla 9 preukázal svoju schopnosť lietať. LM-3 sa v hangári na Cape Canaveral pripravoval na svoj prvý a súčasne aj posledný let. Spolu s ním sa pripravovala aj posádka Apolla 9 - Jim McDivitt, Dave Scott a Rusty Schweickart. Odmietli misiu Apolla 8, pretože ich misia im pripadala ako sen skúšobného pilota.

(článek byl původně napsán pro blog.sme.sk)

Návrat na oblohu (Apollo 7) <<< >>> Sen skúšobného pilota (Apollo 9)

Aktualizováno: 04.08.2008

[ Obsah | Články | Preteky vo vesmíre ]

Pokud není uvedeno jinak, jsou použité fotografie z NASA (viz. Using NASA Imagery) a dalších volně přístupných zdrojů.