Obsah > Aktuality > Články > Preteky vo vesmíre > Požiar na rampe č. 34 (Apollo 1)

Preteky vo vesmíre - Požiar na rampe č. 34 (Apollo 1)

Juraj Petrovič

Znak Apolla 1 © NASA„Ježišikriste! Hovorím: Ako sa chceme dostať na Mesiac, keď sa nevieme dohovoriť medzi dvoma či troma budovami!“ Napriek tomu, že to na hlase na prvé počutie nebolo poznať (astronauti nikdy nezvyšujú hlas, ani v kritických situáciách), Gus Grissom bol, ako už neraz počas prípravy letu Apolla 1, poriadne nahnevaný. Nie náhodou to bol práve on, kto pred pár dňami zavesil na simulátor veliteľského modulu na Myse Canaveral citrón, ako krajné vyjadrenie nespokojnosti s jeho funkčnosťou. 27. januára 1967 nebol jeho dojem z pripravenosti samotnej lode oveľa lepší.

Grissom, jeden z dvoch posledných členov originálnej Sedmičky Mercury, ktorí ešte boli v činnej službe, patril jednoznačne medzi najlepších pilotov medzi astronautmi. Veterán letov Mercury a Gemini, mal povesť schopného, aj keď nie vždy práve najpríjemnejšieho chlapíka. Viac ako rok už tvrdo spolupracoval na vývoji a výrobe Apolla, v porovnaní s Mercury a Gemini ale cítil veľkú dávku nespokojnosti. V „starých dobrých“ časoch Mercury a Gemini boli astronauti aktívnymi členmi vývojárskych tímov spoločnosti Mc Donnell, ktorá obe lode vyrábala a ich pripomienky, návrhy a námietky mali veľkú váhu. Ak sa aj niekto bránil navrhovaným zmenám, vždy bolo možné zájsť priamo za starým pánom McDonnellom a veci posunúť dopredu. V North American Aviation mali všetci astronauti pocit, že ich návrhy a pripomienky, často vychádzajúce z osobnej skúsenosti sú vnímané skôr ako „staromilstvo“ a mnohí pracovníci NAA k nim pristupovali s rezervou a neodôvodneným pohŕdaním. Inžinieri spoločnosti nadobudli pocit, že im nejakí piloti nemajú čo rozprávať do ich práce. A to napriek tomu, že išlo o veteránov vesmírneho programu, skúšobných pilotov a často aj nositeľov vedeckých titulov z avioniky, leteckého inžinierstva, či astronavigácie. O kapacitách akou bol napr. Buzz Aldrin s doktorátom z MIT ani nehovoriac. Grissom a jeho kolegovia mali často pocit hádzania hrachu o stenu a vývoj lode sprevádzali (samozrejme nielen z týchto dôvodov) veľké problémy.

Treba povedať, že loď Apollo, teda veliteľská a servisná sekcia (CM a SM, spolu označované ako CSM), bola dovtedy najkomplikovanejším a úplne novým vesmírnym dopravným prostriedkom. Boli v nej subsystémy v subsystémoch, tisíce systémov pre zabezpečenie bezpečného letu po dobu minimálne 14 dní. A to v podmienkach, ktoré dovtedy žiadna loď nezažila – vzdialenosť od Zeme a neprítomnosť zemského magnetického poľa, ale napríklad aj presnosť navigácie predstavovali dodatočné výzvy, ktorým bolo treba čeliť. Hovorilo sa, že v lodi je viac káblov, než má AT&T na celom Manhattane. Ďalším problémom bol aj fakt, že sa špecifikácie a požiadavky NASA na loď neustále menili a to celé pod tlakom termínu, ktorý vytýčil už nebohý prezident Kennedy.

Posádka Apolla 1, zľava White, Grissom, Chaffee © NASAAj z tohto dôvodu sa veliteľský modul Apollo vyvíjal v dvoch verziách. Prvá, nazvaná Block I bola určená pre lety v blízkosti Zeme a bez lunárneho modulu, pretože nemala spojovací mechanizmus, potrebný pre pevné spojenie s ním. Rovnako aj tepelný štít bol stavaný len pre návraty 1. vesmírnou rýchlosťou, teda z nízkej obežnej dráhy Zeme. Verzia Block II bola určená pre lety pri Zemi s lunárnym modulom, testy návratu do atmosféry 2. vesmírnou rýchlosťou a samozrejme všetky ďalšie lety k Mesiacu. Grissom a spol. mali zalietavať Block I, Block II mal byť pripravený pre prvý pilotovaný let lunárneho modulu (najskôr označovaného ako LEM, následne len LM, lebo slovo „excursion“ v pôvodnom názve „Lunar Excursion Module“ managerom NASA príliš pripomínalo akýsi jednoduchý "školský výlet").

Tento test mal dávno skončiť. Takzvaný „plugs-out“ test, ktorý mal preveriť schopnosť vesmírnej lode fungovať bez zdrojov zo zeme a prebiehal v podmienkach, veľmi podobných letovým, bol súčasťou testovania amerických vesmírnych lodí od počiatku programu Mercury.

Dnes sa ale ani po piatich hodinách nedostali k tomu, aby pozemné zdroje naozaj odpojili. Najprv sa v skafandroch začal šíriť nezvyčajný kyslastý zápach, spôsobený únikom chladiva z klimatizačného systému. Onedlho začal príliš vysoký prietok kyslíka skafandrami posádky vyvolávať opakované nepríjemné bzučanie hlavného poplachu. Potom opäť začalo hnevať spojenie s riadiacim bunkrom na Myse Canaveral, vzdialeným len okolo 5 kilometrov od rampy číslo 34, kde stálo kompletné Apollo 1, označované ako AS-204. Aj spojenie s MSC v Houstone bolo mizerné. Občas hlasy astronautov úplne zanikali v šume. Tento problém nebol nový, kvalita spojenia robila problémy už v minulosti.

Riaditeľ vývoja lode Apollo Joe Shea a Deke Slayton ešte v to ráno pred testom debatovali s Grissomom, Whiteom a Chaffeem o tom, že by mali byť počas testu v lodi, aby mohli na vlastné uši posúdiť kvalitu, či skôr nekvalitu spojenia. Ležiac pod sedačkami astronautov by sa do lode ešte jeden človek zmestil. Problém bol v tom, že neexistovala možnosť pripojiť v kabíne štvrté slúchadlá a tak by sa kábel musel natiahnuť cez prielez, čo zas vylučovalo jeho uzatvorenie a hermetizáciu kabíny. „Nemá to zmysel, ak nemôžeme počuť, ako to znie, je zbytočné tam ležať na dlážke.“ uzavreli debatu Shea so Slaytonom.

Alenapriek problémo so spojením počuli o 18:31, päť a pol hodiny od začiatku testu, všetci úplne jasne výkrik v kabíne: „Oheň! Máme tu oheň!“ A za moment znovu: „Požiar v kabíne! Dostaňte nás von!“

Nasledovalo len ticho, ktoré ľudia na Myse a v Houstone takmer nevnímali. Všetci civeli na televízny monitor, kde v okienku na dverách prielezu kozmickej lode blčal jasný plameň. Na chvíľku sa objavil tieň, azda ruka jedného z astronautov a potom zrazu plamene, nasledované hustým dymom.

Výkrik počuli aj pracovníci North American Aviation a NASA na úrovni A8 štartovacej veže, kde sa nachádzala tzv. biela miestnosť (White room), na úrovni veliteľskej sekcie Apolla.

Okamžite sa vrhli smerom k lodi, s jediným cieľom: dostať astronautov čo najskôr von z lode, do bezpečia! Lenže na otvorenie dverí prielezu bolo treba v ideálnych podmienkach 90 sekúnd. Zato iba 15 sekúnd po prvom výkriku sa bielou miestnosťou ozval hlasný výbuch a cez prasklinu v lodi vyšľahol do priestoru obrovský plameň, nasledovaný hustým, štipľavým dymom. Muži, čo boli najbližšie sa odtackali do bezpečia, nahradili ich tí, čo dobehli neskôr, ale tiež museli pred dymom ustúpiť. Z týchto prvých záchrancov nikto nemal masku, neboli po ruke. Až neskôr sa zopár masiek našlo, tie ale neboli stavané na ochranu pred dymom, ale pred toxickými výparmi pohonných látok, takže veľmi nepomáhali. Až čata hasičov, ktorá dorazila približne 10 minút od hlásenia o požiari, bola vybavená všetkým, čo je v takýchto situáciách potrebné – správne dýchacie masky, hasiace prístroje, ťažké nástroje a ohňovzdorné oblečenie.

Kabína Apolla 1 po požiari © NASAKeď sa konečne podarilo otvoriť prielez do lode, naskytol sa záchrancom otrasný pohľad, do seba zapletení Grissom a White v zhorenisku káblov, sedačiek, popola a dymu. Chaffee bol ešte pripútaný v sedačke, presne podľa predpisov čakal, kým White a Grissom otvoria prielez a opustia loď, bol až tretí v poradí. Päť hodín trvalo, kým sa podarilo telá Grissoma a Whitea oddeliť (ich skafandre sa pri požiari pritavili k sebe) a dostať pozostatky všetkých troch astronautov z lode. Lekári konštatovali smrť udusením. Bolo to vlastne šťastie, sekundárne utrpeli všetci popáleniny druhého a tretieho stupňa prakticky na celom povrchu tela, na ktoré by umreli do niekoľkých dní. Takto bola ich smrť aspoň rýchla.

Čo sa teda vlastne stalo?

Nikto to už nezistí s úplnou istotou, ale najpravdepodobnejší priebeh a príčiny boli nasledovné:

Oheň sa začal pod ľavou sedačkou Grissoma, v časti, kde sa nachádzala jednotka pre zabezpečenie životných podmienok (ECS - environmental control system). Bolo to na mieste, ktoré bolo veľmi zle viditeľné pre kohokoľvek z posádky. Prvým, kto mal šancu plamene vidieť, bol Roger Chaffee, ktorý aj ako prvý hlásil požiar v kabíne. Z miesta vzniku sa oheň v priebehu pár sekúnd rozšíril po celej kabíne, okrem iného prehoreli aj hadice, zásobujúce astronautov kyslíkom, dostal sa do nich oxid uhoľnatý a ďalšie toxické plyny, vznikajúce pri požiari. Astronauti stratili vedomie a v priebehu ďalších 4 minút pominula aj akákoľvek nádej na ich resuscitáciu.

Prečo sa požiar tak rýchlo rozšíril?

Základným problémom bolo to, že počas testu bola v lodi letová atmosféra, teda čistý kyslík. Na rozdiel od letových podmienok, kedy bol tlak kyslíka približne tretinový oproti tlaku na hladine mora, počas testu bol v kabíne, nachádzajúcej sa už na úrovni mora, tlak ešte asi o tretinu vyšší, aby sa simuloval pretlak počas letu. To znamená, že astronauti pracovali v extrémne nebezpečnej atmosfére, ktorá aj zo slabo horľavých materiálov robila skoro výbušninu.

Miesto, kde požiar pravdepodobne začal: ECS - jednotka zabezpečenia životných podmienok © NASAPraktickým príkladom takejto zmeny horľavosti sú suché zipsy (velcro), ktoré sú v kozmických lodiach veľmi obľúbené. Zabezpečujú totiž, že veci, ktoré odložíte v stave beztiaže, neodplávajú kam sa im chce. Aj v Apolle bolo spolu niekoľko desiatok metrov štvorcových suchých zipsov, boli prakticky všade, na stenách, na podlahe, na ceruzkách, na letových plánoch, všade. Suchý zips za normálnych podmienok horí veľmi ťažko. Vystavený priamemu plameňu sa taví a pri vyššej teplote degraduje na uhoľnaté zvyšky. V atmosfére čistého kyslíka pod tlakom ale prakticky exploduje v mohutných plameňoch. A podobných látok bola kozmická loď plná. Až na drobné upozornenia a určité „bezpečnostné“ odstupy od možných zdrojov ohňa to nikomu nevadilo. Samotné kombinézy astronautov neboli z ohňovzdorných látok, ale vysoko horľaveho nylonu. Z nylonu boli aj siete, natiahnuté pod sedačkami astronautov, aby počas testu zachytávali prípadne spadnuté predmety, ktoré by mohli poškodiť vnútro kabíny. Práve tieto siete prispeli k veľmi rýchlemu rozšíreniu požiaru po celej kabíne a prenosu plameňov na ďalšie horľavé látky.

Takže množstvo horľavých látok, v atmosfére čistého kyslíka pod tlakom, z dnešného pohľadu priam privolávalo požiar. Donekonečna prerábaná a slabou izoláciou chránená kabeláž vo vnútri kabíny už potom poskytla to posledné – skrat, iskru, ktorá celú túto obrovskú prskavku, sediacu našťastie na prázdnej rakete Saturn IV-B, odpálila.

Definitívnou pascou pre astronautov sa stal samotný prielez kozmickej lode. Dvere prielezu sa skladali z dvoch častí – vnútornej, otvárajúcej sa smerom dnu, do lode a vonkajšej, otváranej smerom von. Procedúra otvárania prielezu bola časovo náročná, okrem toho sa pri vyššom tlaku v lodi ako mimo lode nedal otvoriť vôbec. Najprv musel Grissom sklopiť Whiteovu opierku hlavy, aby sa ten dostal k páke na princípe račne, ktorou musel niekoľkokrát „zapumpovať“, aby uvoľnil západky vnútornej časti dverí. Potom bolo treba otvoriť vnútornú časť. Celý proces mal trvať maximálne 90 sekúnd, ale ani počas nácviku úniku z kabíny sa to posádke nikdy v tomto limite nepodarilo. V situácii, kedy v kabíne blčali plamene a neuveriteľne rýchlo narástol tlak, nemali astronauti prakticky žiadnu šancu dvere prielezu otvoriť. Boli ako pribité vnútorným pretlakom v kabíne, ktorý sa uvoľnil až prasknutím plášťa lode, keďže ventil, ktorý mal v normálnej situácii tlak uvoľniť do okolitého priestoru, nemal dostatočnú priepustnosť. V tom momente ale zostávalo astronautom možno 15 sekúnd vedomia a šanca na resuscitáciu bola po ďalších štyroch minútach nulová. Príliš málo času na záchranu. Ani tímy na veži, ktoré neboli vybavené ani len správnymi dýchacími maskami, nemali šancu otvoriť vonkajšiu časť dverí prielezu a pomôcť otvoriť vnútornú časť. Požiar bol rýchlejší.

NASA začala okamžite s vyšetrovaním tragédie. Bola vytvorená vyšetrovacia komisia, ktorá dostala za úlohu posúdiť všetky možné faktory, ktoré k tragédii viedli a informovať o svojich zisteniach vedenie NASA, Kongres Spojených štátov a prezidenta.

Kabína Apolla 1 po požiari © NASAMnohí kongresmani a senátori vyčítali NASA, že vlastne vyšetruje samú seba, keďže šiesti z ôsmich členov komisie pracovali v niektorom z jej stredísk. Jedným z nich bol aj astronaut Frank Broman, ktorý dostal na starosť skupinu poverenú rozobratím lode a presným popisom jej stavu, ako aj kvality montáže. Pri demontáži lode sa napríklad za jedným z panelov v lodi našiel nástrčkový kľúč, zabudnutý montérom z NAA. Podrobné vyšetrovanie síce ukázalo, že nijako neprispel ku vzniku požiaru, poukazoval ale na značnú nedbalosť pri montáži.

Napriek vyššie uvedeným výhradám kongresu komisia pracovala nestranne a z jej správy je jasne vidieť snaha o čo najobjektívnejšie posúdenie tragédie a jej príčin.

Kongres inicioval aj vlastné vyšetrovacie komisie, ktoré organizovali verejné výsluchy managerov NASA, dodávateľských firiem ako aj pracovníkov na Myse, či astronautov. Mnohí senátori a kongresmani sa aj mimoriadnou prísnosťou pri výsluchoch snažili získať predvolebné body (blížili sa voľby do senátu). No jedným z tých, kto sa proti tomu postavili bol aj najlepší priateľ Eda Whitea a jeho kolega – Frank Borman. Keď sa ho už po niekoľký krát pýtali, či má dôveru v management NASA, v konštruktérov, vo vlastný výcvik a v loď, v ktorej by mal letieť odpovedal: „...Už som to tu povedal niekoľkokrát minulý týždeň. Všetko, čo sa Vám snažíme povedať je, že máme dôveru v náš management, v našich inžinierov a v samých seba. Tou hlavnou otázkou je: Máte dôveru Vy v nás?“ Borman pri jednom z ďalších výsluchov pred senátnou komisiou požiadal Kongres, aby zastavil tento hon na bosorky a umožnil pokračovanie Apolla.

Prvotnou príčinou tragédie na rampe 34 bol vlastne nedostatok predstavivosti. Nikto si nedokázal uvedomiť, že test s posádkou v kabíne plnej horľavín, naplnenej čistým kyslíkom v pretlaku by mohol byť nebezpečný. Ani tak nebol klasifikovaný. Ukázalo sa, že nedostatok predstavivosti, poľavenie v opatrnosti a predstava, že niektoré práce sú aj vo vesmírnom programe už rutinou viedli k smrti troch vynikajúcich astronautov.

Ostatných astronautov naviac mrzel ešte jeden aspekt tragédie: všetci boli skúšobnými pilotmi, vedeli, že pri letoch s neodskúšanými strojmi sa podobné tragédie stávajú. To, čo považovali za ponižujúce bol fakt, že sa fatálna tragédia odohrala v relatívne bezpečnom prostredí na Zemi, s prázdnou raketou "pod zadkom" a hromadou technikov, vzdialených len na dosah ruky. Boli pripravení zomrieť pri štarte, za letu, alebo pri pristátí, ale počas rutinného testu na rampe, akých absolvovali stovky???

Veliteľský modul Apolla 1 (CM-012) rozobratý na súčiastky v leteckom hangári na Myse Canaveral © NASAPravdou je aj, že ak by Američania vedeli o smutnom prvenstve Rusov v tejto oblasti, zrejme by k tragédii nedošlo. 23. marca 1961 zomrel ruský kozmonaut Valentin Bondarenko na ťažké popáleniny, spôsobené požiarom v pretlakovej kabíne, naplnenej čistým kyslíkom. Podľa niektorých zdrojov odhodil Bondarenko nechtiac handru, namočenú v liehu na elektrickú piecku v komore. Handra sa vznietila a atmosféra čistého kyslíka dokončila dielo skazy. Pretlak v komore neumožnil otvoriť dvere komory (otvárali sa dovnútra, presne tak isto, ako dvere prielezu na Apolle 1) a Bondarenko utrpel popáleniny, ktoré nemohol prežiť. Ruská propaganda si zverejnenie jeho smrti a detailov nemohla dovoliť, jeho tvár bola vymazaná z oficiálnych fotografií a jeho meno zmizlo zo zoznamu kozmonautov. Vyše 20 rokov nikto okrem priamych účastníkov programu nevedel o jeho nehode. Ani NASA, ani NAA teda nemali informácie, ktoré by, nebyť ruského utajovania, mohli zachrániť život Grissoma, Whitea a Chaffeeho. Je to jeden z dôkazov, ako je pri akomkoľvek riskantnom podniku dôležitá výmena skúseností a informácií, doslovne môže zachraňovať životy.

Gus Grissom povedal na tlačovej konferencii niekoľko mesiacov pred smrťou: „Ak zomrieme, chceme, aby to ľudia akceptovali. Pracujeme v riskantnej oblasti a dúfame, že nech sa nám stane čokoľvek, nezastaví to program. Dobýjanie vesmíru je hodné riskovania života.“

Grissomove prianie sa splnilo. Program Apollo sa síce zdržal o 1,5 roka, ale nezastavil sa. Astronauti boli aj naďalej odhodlaní dosiahnuť cieľ prezidenta Kennedyho a riskovať pre to svoj život. A 11.októbra 1968 potvrdila záložná posádka Apolla 1, že to s vedomým akceptovaním rizika berie naozaj vážne, keď odštartovala k prvému pilotovanému letu Apolla, letu s názvom Apollo 7.

(článek byl původně napsán pro blog.sme.sk)

Zabudnutý program (Gemini) <<< >>> Návrat na oblohu (Apollo 7)

Aktualizováno: 02.08.2008

[ Obsah | Články | Preteky vo vesmíre ]

Pokud není uvedeno jinak, jsou použité fotografie z NASA (viz. Using NASA Imagery) a dalších volně přístupných zdrojů.