Juraj Petrovič

Kennedy vyhlásil cieľ a dôrazne ho potvrdil 12. septembra 1962 pri prejave na Rice University v Houstone. Tento prejav, tak odlišný od prejavu pred spoločnou schôdzou Kongresu, nebol určený politikom rozhodujúcim o rozpočtoch, bol určený verejnosti a pracovníkom MSC (Manned Spaceflight Center – Stredisko pilotovaných kozmických letov), ktoré v tejto dobe vznikalo práve v Houstone. Mal vyslať jasný signál, že sa tu jedná o národný cieľ a že bude potrebné koncentrované úsilie mnohých desiatok tisícov ľudí, aby sa podarilo ho splniť.

„We choose to go to the Moon. We choose to go to the Moon, in this decade and do the other things, not because they are easy, but because they are hard... „ („Rozhodli sme sa ísť na Mesiac. Rozhodli sme sa ísť na Mesiac v tomto desaťročí a vykonať ďalšie skutky, nie preto, že sú ľahké, ale práve preto, že je to ťažké...“)

Fajn, leťme na Mesiac. Ale ako?

Mesiac je od Zeme vzdialený približne 400 000 km, to je skoro 10x obvod rovníka. Do doby letov k Mesiacu sa ľudia od Zeme dostali najďalej do výšky približne 1400 km (Pete Conrad a Dick Gordon na Gemini 11). Keby sme si Zem predstavili ako basketbalovú loptu, nebolo by to ďalej ako 2,5 cm od povrchu lopty. Ak by sme zostali v tejto mierke a Mesiac by sme si predstavili ako tenisovú loptičku, jeho vzdialenosť od Zeme by bola niečo viac ako 7 metrov.

Takýto skok sa nedá urobiť bez medzikrokov a v NASA, rovnako ako v Rusku si to veľmi dobre uvedomovali. Práve blížiaci sa program Gemini mal pomôcť získať dostatočné skúsenosti v lietaní do vesmíru a preveriť viaceré otvorené otázky, spojené s dlhodobými letmi.

Musíme si uvedomiť, že v roku 1962 trval najdlhší let človeka do vesmíru necelé 4 dni (Andrijan G. Nikolajev na Vostoku 3), nikto nevedel, ako bude ľudský organizmus reagovať na (vtedy) dlhodobý beztiažový stav, ako budú ľudia jesť, spať, vylučovať, ako sa budú orientovať v otvorenom priestore, či budú schopní pracovať, komunikovať, či navigovať.

NASA nakoniec zhrnula hlavné body, alebo ak chceme stupne rebríka k Mesiacu do nasledujúcich hlavných cieľov:
- obežná dráha
- výstup do otvoreného vesmíru
- stretnutie na obežnej dráhe
- spojenie dvoch lodí na obežnej dráhe
- dlhodobý vesmírny let

Rusi a Mesiac

Kennedyho prejav pred Kongresom sa odohral po lete A. Sheparda, vtedy ešte ani jeden Američan neobletel Zem. Až 20. februára 1962 sa John Glenn stal prvým skutočným americkým astronautom s tromi obletmi Zeme. Rusi mali za sebou už dva lety Vostokov a v rokoch 1962 a 1963 nasledovali Vostoky 3 – 6, kde sa im podarilo dosiahnuť ďalšie prvenstvá: prvý let dvoch vesmírnych lodí súčasne (Vostok 3 a Vostok 4, nejednalo sa ale o stretnutie na obežnej dráhe alebo spojenie dvoch lodí), prvá (a na dlho posledná) žena vo vesmíre (Valentina V. Tereškovová na Vostoku 6).

Tým sa ich prvenstvá takmer skončili, Chruščov ale donútil Koroljova ešte k dvom veľmi riskantným operáciám, z toho minimálne jednej z výhradne propagandistických dôvodov.

V prvom prípade išlo o let troch ľudí v jednej kozmickej lodi. Na Gemini mali lietať dvaja astronauti a tak Chruščov rozhodol, že ešte pred prvým pilotovaným štartom Gemini musia do vesmíru letieť traja Rusi v jednej lodi. Koroljov sa spočiatku zúrivo bránil, išlo o naozaj veľké riziko. Kozmická loď Vostok nemala záchranný systém pre celú kozmickú loď, v prípade havárie sa mal kozmonaut katapultovať aj s kreslom z kabíny a pristáť na padáku rovnako, ako pri štandardnom pristávaní. Keďže Rusi inú loď jednoducho nemali, Chruščov tlačil na Koroljova, aby z Vostoku vyhodil všetko, čo nebolo absolútne nevyhnutné a „napchal“ do jeho kabíny troch kozmonautov. Miesta bolo tak málo, že nemohli mať pri štarte a pristátí oblečené ani skafandre, mali na sebe len ľahké kombinézy, takže pri akomkoľvek probléme s tesnosťou kabíny počas letu by určite zahynuli. Akákoľvek havária pri štarte tak isto znamenala pre všetkých troch istú smrť. Je veľkým prejavom nefalšovaného hrdinstva, odvahy a dôvery v Koroljovove schopnosti, že sa k takémuto letu nakoniec Komarov, Feoktistov a Jegorov odhodlali. Let Voschodu 1, ako sa prerobený Vostok volal, odštartoval 12.10.1964, trval jeden deň a na veľkú úľavu všetkých, na čele s Koroljovom, dopadol úspešne.

Chruščov mal ale pripravenú ešte ďalšiu „lahôdku“. Američania sa so svojim „rebríkom“ nijak netajili a bolo teda jasné, že pri niektorom z prvých letov Gemini sa pokúsia o výstup do otvoreného priestoru. Chruščov si zaumienil, že aj toto prvenstvo musia dosiahnuť Rusi a tak sa Alexej A. Leonov začal pripravovať na prvú vesmírnu „prechádzku“. Tá sa uskutočnila 18.3.1965 a Leonov sa pri nej poriadne zapotil. Pokiaľ plával v otvorenom vesmíre a nesnažil sa nič robiť, cítil sa výborne. V momente, keď sa pokúsil vrátiť do prechodovej komory, nafúknutej na stene lode, pocítil ako prvý človek v dejinách na vlastnej koži ničím neobmedzovaný Newtonov zákon akcie a reakcie, keď kozmická loď pri každom pokuse dotknúť sa jej, akoby od neho odskakovala. Navyše sa jeho skafander pod vplyvom vnútorného tlaku nafúkol viac ako pri skúškach na Zemi a až čiastočné zníženie tlaku s rizikom choroby z dekompresie umožnilo úplne vyšťavenému Leonovovi pritiahnuť sa lankom k lodi a vrátiť sa späť na palubu Voschodu 2.

Napriek problémom ale ukázal, že človek je schopný pracovať aj v otvorenom vesmíre a posilnil Američanov v ich snahe o ich prvú „prechádzku“. Týmto úspechom sa ale ruské prvenstvá na dlhšiu dobu skončili, navyše snaha o prvenstvá za každú cenu stáli celý ruský vesmírny program drahocenné dva roky. Do ruských plánov s Mesiacom zasiahla navyše v roku 1964 výrazným spôsobom politika...

Ale vráťme sa najprv o pár rokov späť.

Už v roku 1962 mal Koroljov jasný cieľ – let na Mesiac. Pôvodne uvažoval s poskladaním lunárnej lode na obežnej dráhe Zeme a program pomenovali Vostok Ž (Ž je ôsme písmeno ruskej abecedy, let sa mal konať po pôvodne plánovanom, ale nakoniec neuskutočnenom lete Vostoku 7). Nakoniec sa tento projekt neuskutočnil, Koroljov v štúdii z rokov 1963-64 navrhol iný typ lode a po prvý krát aj jej dnes veľmi známe meno – Sojuz.

Pôvodne teda mal byť Sojuz loďou pre let k Mesiacu. Počítalo sa s kompletáciou na obežnej dráhe, loď mala mať tri časti: A – servisný modul, návratová kabína a orbitálny modul pre život vo vesmíre, B – ťahač pre dopravu lode k Mesiacu a V (tretie písmeno ruskej abecedy) – tankery pre Sojuz B, ktorý mal štartovať nenaplnený palivom. Projekt bol mimoriadne komplikovaný, vyžadoval si šesť štartov zo Zeme, päť spojení na obežnej dráhe, štyri tankovania pohonných látok vo vesmíre, teda postupy, ktoré dovtedy nikto nevyskúšal a ktoré kládli mimoriadne požiadavky na spoľahlivosť všetkých systémov. Zlyhanie ktoréhokoľvek článku reťaze by zákonite viedlo k zlyhaniu celej misie.

Okrem už spomínanej zložitosti celého plánu nastali Koroljovovi krušné časy aj z iných dôvodov. Chruščovov zať, konštruktér Vladimir Čelomej totiž predstavil konkurenčný projekt.

Tento projekt počítal s využitím novej nosnej rakety Proton, ktorá mala a mohla na obežnú dráhu k Mesiacu dopraviť vesmírnu loď s jedným kozmonautom. Konštruktérom lode bol taktiež V.Čelomej.

Odpoveďou Koroljova na Čelomejove plány bol návrh novej nosnej rakety N-1, ktorá by bola schopná dopraviť k Mesiacu loď Sojuz v kompletnej zostave aj s výsadkovým modulom pre jedného kozmonauta.

Problémom boli ale raketové motory pre N-1. Keďže sa Koroljov nezhodol s hlavným ruským konštruktérom raketových motorov Gluškom (ten chcel použiť pre N-1 motory s jedovatými pohonnými látkami, Koroljov presadzoval kvapalný kyslík a kvapalný vodík), musel siahnuť po oveľa slabších motoroch z konštrukčnej kancelárie N.D.Kuznecova. Výkon motorov bol tak slabý, že v prvom stupni rakety N-1 muselo naraz pracovať 30 motorov. Synchronizácia takého veľkého počtu motorov by bola zložitá aj s dnešnými vysokovýkonnými počítačmi, v 60. rokoch predstavovala prakticky neprekonateľnú prekážku. Napriek tomu sa na jej vývoji pracovalo, Koroljov nemal inú možnosť, Mesiac bol jasne stanoveným cieľom.

Spory medzi konštruktérmi viedli k spomaleniu prác a rozhodnutie Chruščova, ktorý svojho zaťa Čelomeja poveril konštrukciou orbitálnej mesačnej lode a Koroljova konštrukciou rakety N-1 a lode Sojuz pre pristátie na Mesiaci tieto spory nijak neukončilo, naopak, v rokoch 1964-65 mali Rusi vlastne dva paralelné mesačné programy, konkurujúce si navzájom a bojujúce o každého odborníka, ktorého mohli v Rusku nájsť. Táto roztrieštenosť, nedostatok financií a ďalšie okolnosti boli nakoniec pre ruský mesačný program osudné.

V roku 1964 bol Chruščov zosadený a Čelomej prišiel o politickú podporu. Koroljov zaútočil a v roku 1965 dostal späť pod kontrolu celý ruský vesmírny program. Rusi stratili 4 roky, prvé dva spormi medzi Čelomejom a Koroljovom, ďalšie dva kôli už spomínanej Chruščovovej snahe byť za každú cenu prvý v úspechoch vo vesmíre letmi Voschodu 1 a 2.

Program ruských letov na Mesiac sa pomaly začal konsolidovať, keď pri nepodarenej operácii 14. januára 1966 náhle zomiera Koroljov. Jeho nástupcom sa stal Vasilij P. Mišin, ktorému sa ale nepodarilo dobehnúť stratené roky a tak ani na začiatku roku 1966 nemali Rusi pripravenú vesmírnu loď pre let k Mesiacu. Sojuz absolvoval niekoľko nie veľmi vydarených bezpilotných skúšok a výraznejším úspechom bolo azda len definitívne schválenie konštrukcie rakety N-1 a stanovenie termínu predletových skúšok na november 1967.

Celý projekt sa ale oneskoroval a prvé skúšky novej rakety sa uskutočnili až v roku 1969. Ak by boli úspešné, mali Rusi, ktorí medzitým usilovne pracovali aj na vesmírnych lodiach LOK a LK (lunnyj orbitaľnyj korabľ a lunnyj posadočnyj korabľ, teda mesačná orbitálna loď a mesačná výsadková loď), šancu pristáť ako prví na Mesiaci. Tieto lode predpokladali let dvojčlennej posádky k Mesiacu, prestup jedného z kozmonautov cez otvorený priestor do LK a pristátie na Mesiaci. LK sa do určitej miery podobal na americký LM (lunar module, lunárny modul), na rozdiel od neho mal ale len jeden motor pre pristátie aj spätný štart na obežnú dráhu Mesiaca.

Prvou skúškou novej lode Sojuz mal byť spoločný let, stretnutie a spojenie na obežnej dráhe Sojuzu 1 s V.Komarovom a Sojuzu 2 s V.Bykovským, A.Jelisejevom a J.Chrunovom na palube. Let mal obsahovať aj nácvik prestupu z lode do lode cez otvorený vesmír, teda techniky, s ktorými sa počítalo pri lete na Mesiac. Celý program letu a štart Sojuzu 2 bol ale krátko po štarte Sojuzu 1 najprv odsunutý a napokon úplne zrušený.

Vladimir Komarov mal totiž s novým Sojuzom od začiatku letu problémy. Najprv sa neotvoril jeden z dvoch panelov slnečných batérií. Nefungovala poriadne ventilácia ani systém orientácie lode vo vesmíre, Komarov sa sťažoval, že čoho sa dotkne, to nefunguje. Riadenie letu sa rozhodlo let skrátiť a nechať Sojuz 1 čo najskôr pristáť. Pre problémy s orientáciou lode (ktorá je pre správny smer vstupu do atmosféry kľúčová) sa Komarovovi podarilo zahájiť zostup z obežnej dráhy až po dvoch obletoch navyše. Aby sa stabilizovala poloha návratovej kabíny, Komarov ju uviedol do rotácie, ktorá zabezpečovala jej návrat, aj keď za podstatne horších podmienok (dvojnásobné preťaženie a pristátie úplne mimo plánovanú oblasť). Podľa radaru riadenie letu videlo, že kabína pristála, po jej nájdení ale záchranné jednotky zistili, že zlyhal padákový systém a kabína dopadla na Zem rýchlosťou okolo 350 km/h. Vladimir Komarov, ako vôbec prvý kozmonaut, zahynul priamo pri svojej kozmickej misii.

Akoby táto tragédia odštartovala sériu nezdarov. Rakety Proton vybuchovali na rampe, bezpilotné Sojuzy mali problémy s najrôznejšími systémami, raketu N-1 nie a nie dokončiť a k tomu všetkému sa ešte pridala tragická smrť J.Gagarina pri bežnom tréningovom lete (po určitej dobe, kedy ho nikto zo sovietskych predstaviteľov nechcel znovu pustiť do vesmíru, bol vybraný do skupiny kozmonautov, ktorí sa chystali na Mesiac).

Až v druhej polovici roku 1968 sa podarilo bezpilotnými loďami Sojuz, pod krycím označením Zond, obletieť Mesiac. Tieto úspešné bezpilotné lety priviedli Američanov k tomu, že zmenili svoje pôvodné plány v programe Apollo, k detailom sa dostaneme neskôr.

Katastrofou bola naopak raketa N-1. Ani jeden zo štyroch skúšobných štartov sa nepodaril, ani jeden nosič nedoletel ďalej ako tesne pred oddelenie prvého zo štyroch raketových stupňov.

Prvý pokus o štart sa konal 21.2.1969, druhý, ktorý okrem rakety zničil aj veľkú časť štartovacieho komplexu na Bajkonure, sa konal 3.7.1969, trinásť dní pred štartom Apolla 11. Tretí a štvrtý štart sa odohrali 27.7.1971 a 23.11.1972. Pri poslednom štarte sa skoro podarilo dospieť k oddeleniu prvého stupňa a zapáleniu druhého, ale po 107 sekundách letu, len 3 sekundy pred ukončením činnosti prvého stupňa došlo k jeho požiaru a vzápätí raketa explodovala. Horiace trosky padali z výšky 40 km späť na zem. Ruský program letov na Mesiac ležal obrazne aj doslovne v troskách na kazašskej stepi.

Pre nič netušiacich sovietskych občanov bolo pristátie Apolla 11 na Mesiaci obrovským šokom. Roky ich propaganda kŕmila vyjadreniami o nadradenosti ruského vesmírneho programu, popierala a tajila neúspechy. Príkladom je aj fakt, že Koroljovova totožnosť bola odhalená až po jeho smrti. V Sovietskom zväze bol takmer vyhlásený štátny smútok, nevysielalo sa nič z prenosov z Mesiaca, správy sa obmedzovali na čo najmenšiu možnú mieru a celý význam tejto udalosti sa zľahčoval ako nezodpovedné dobrodružstvo, ktoré nemá žiadny praktický význam.

V momente, keď Američania pristáli na Mesiaci, začala sa doba, trvajúca až do konca 80. rokov, kedy Rusi oficiálne popierali svoje snahy o let k Mesiacu. Tvrdili, že všetky lety, uskutočnené koncom 60. a začiatkom 70. rokov smerovali k vývoju orbitálnych staníc v blízkosti Zeme a že ZSSR sa nikdy neusiloval o let k Mesiacu, že je to zbytočné a na prieskum Mesiaca úplne stačia automatické sondy. Smutné je, že niektoré západné médiá ako aj vedci, ktorí boli v opozícii k programu Apollo, túto oficiálnu lož využili a šírili ju aj v západných médiách. Tým ju vlastne potvrdzovali a zabezpečovali jej širokú publicitu.

Prvé snímky rakety N-1, či lode LOK boli zverejnené až v 90. rokoch minulého storočia. Všetky informácie, ktoré dnes máme o ruskom mesačnom programe sú stále neoficiálne, založené na spomienkach pamätníkov a výpovediach zúčastnených kozmonautov, či ďalších pracovníkov ruského vesmírneho programu. Oficiálne archívy zostávajú naďalej zatvorené.

Napriek tomu dnes vieme, že Koroljov a jeho ľudia snívali rovnaký sen ako Kennedy alebo Armstrong a len kombinácia nepriaznivých podmienok, politiky a smoly im zabránila dosiahnuť tento vzdialený cieľ.

(článek byl původně napsán pro blog.sme.sk)